Doba súcitu

Písmo: A- | A+

Dnes stále viac počúvame, prečo sme tam, kde sme. Len konštatujeme, ohadzujeme sa návrhmi riešení, rečníckymi figúrami, ale zabudli sme sa povzbudzovať. Poďme to zmeniť, každý sám od seba.

Obrázok blogu

Prvým krokom pre riešenie každého problému je priznanie si problému. Stratili sme ho ako spoločnosť.

Je to vidno najmä vo virtuálnom priestore sociálnych sietí ako sa vyjadrujeme k sebe navzájom, ako nedokážeme prijímať bolesť druhých, ale o to viac ju rozdávame okolo seba. Hľadáme výhovorky a v každom riešení nachádzame problém. Sebectvom máme zastretý zrak a konzum nás urobil hluchými k prosbám slabých a biednych.

Nevieme odpúšťať druhým a ani sebe.

Nerešpektujeme autority a preto aj nerešpektujeme opatrenia.

Nemáme mieru v kritike, ktorá je potrebná, ale nesmie pôsobiť ako soľ sypaná do rany.

Čudujeme sa potom, že ak sa potrebujeme zomknúť, nemá tomu kto veliť? Ak chceme prežiť, musíme sa naučiť poslúchať i počúvať sa navzájom, prestať hľadať cestičky ako čokoľvek obísť, ale najmä opäť nájsť súcit k životu.

Lebo ak v nás opäť bude súcit k druhým, tak budeme brať dodržiavanie pravidiel ako prirodzenú súčasť života, ako prejav našej ľudskej prirodzenosti založenej na pochopení spoločných potrieb, kde cítime k sebe navzájom zodpovednosť.

Skryť Zatvoriť reklamu