Na Marse
Na Marse bolo jednoduché, čisté a lacné ubytovanie. Apartmán na poschodí tvorili dve izby. Väčšia mala kuchynku a TV. Postele boli orientované trocha nešťastne, ale kvôli nedostatku priestoru sa asi inak nedalo. V druhej miestnosti boli len postele a komoda. Penzión má veľkú jedálenskú miestnosť na prízemí. "Veteš" je dnes v móde a nechýbala ani na Marse. Neužitočné zbytočnosti boli kompenzované knihami, mapami a bedekrami za oknami. Večeru sme absolvovali v 300m vzdialenej reštaurácii patriacej apartmánovému domu Kamzík. Tam stojí nocľah s raňajkami 80Eur, u Marsa 66Eur (deti mali grátis). Navyše Kamzík je v blízkosti hlavnej cesty. Mars sa dotýka lesa a v okolí je božský kľud. Taký, že my, mestskí ľudkovia sme kvôli tichu ani spať nemohli. Druhý krát si nahrám do mobilu prdenie áut, kosačiek, ľudí pod oknami a hrkútanie holubov. Reštaurácia Kamzík patrí medzi ťažký priemer. Ponúkajú všetko možné od hamburgerov, pizze po bryndzové halušky. Všetko z polotovarov, aby jedlo bolo rýchlo hotové. Potom aj kvalita tak vyzerá. Na šťastný výlet sme si pripili tatranským čajom.
Pani domáca chová na Marse 20 husky psov. Nečudujem sa, veď Donovaly sú známe pretekmi psích záprahov. Psíci vedia prejsť denne aj 200km. Majú "stop kohút", ktorý im povie dosť a odpočívajú. Sú vytrvalejšie ako kone. Momentálne obývajú voliéru, ale neodvažujeme sa k nim priblížiť. Panička pripravila pre nás bohaté raňajky v podobe švédskych stolov. Chystáme náročnejšiu turistiku, preto si dám párky a ochutnám palacinku s pudingom. Čaj s mätou je vynikajúci, no trocha sladký na náš vkus. Penzión by si zaslúžil hviezdičku navyše. Dnes sa neponáhľame, z penziónu vypadneme okolo deviatej. Miesto na parkovanie je tesné a neuhne sa mi pri cúvaní skala. Cestu von blokuje auto s prívesným vozíkom. Neviem trúbiť. Trieskam do volantu ako hluchý do brány a nič. Drahá preto vyskakuje z auta a ide zavolať majiteľa džípu. Cúvam pomaly až k penziónu. Netuším, že cesta existuje aj vrchom. Ukáže mi ju blokujúci chlapík. Vo Vyšnej Revúcej sme za slabú polhodinku. Parkujem pri potravinách a krčme Vyšná. Po pol desiatej teda vyrážame z Horca po žltej. Je celkom slušné teplo a hneď na začiatku prichádza s prvým prudkým stúpaním kríza. Baby bavíme tým, aký raj by tu malo morča. Všade kopa byliniek a iných dobrôt pre hlodavce. No neprežila by ani do večera, lebo by sa stala chutným sústom pre dravca. Po chvíli sme v lese a stúpanie sa zmierňuje. Mne paličky pomáhajú, baby s nimi nevedia. Stretáme dve ženy, ktoré už idú dolu. Je desať hodín, takže buď vyrazili s brieždením alebo spali na chate pod Borišovom. Držíme krok s jednou rodinou. Pani ide bosá. Tantrajána, mantrajána, vadžrajána. Dáma usiluje o duchovný rast alebo smeruje k niečomu konkrétnemu. Každopádne Ploská ani Borišovka to nebola. My sme konzumní ľudia a pasieme sa na lesných jahôdkach. Vychádzame z lesa a sme na salaši. Na rovinke fúka a na pocit je nám lepšie. Salaš je teraz prázdny, po ovciach ostal len smrad. Zvončeky cinkajú ďaleko, niekde pod Ploskou.
Ploská
Krátko vchádzame do lesa. Za lesom chodník o5 prudko stúpa do sedla. Zopár bielych práchnivok sa krčí na zemi, vôňa mäty, margarétok, klinčekov a všakovakých bylín, ktoré ani nepoznáme. Na kvetnatom koberci ma upúta oranžový Chlpánik obyčajný, ktorý je medzi modrými a žltými kvetmi ako päsť na oko. Vyfotím nápadnú orchideu päťprsticu obyčajnú. Osviežime sa v riavach, pasieme sa pre zmenu na sladkých čučoriedkach. V sedle sme s nadstaveným časom 20min. Na Ploskú je len kúsok. Miernym stúpaním ideme slovenskou prériou na hrebeň Ploskej. Naozaj je svah hodný svojho mena. Pripomína mi americké prérie, či africké savany. Nikde nič len tráva a z nej popálené nohy. Že sme na horách dáva vedieť po pravej strane dominantný Čierny kameň, Rakytov a v diaľke Choč. Ani nevieme ako sa ocitáme na vrchole 1532m vysokej Ploskej. Z tohto plochého stolíka je pôsobivý výhľad na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Predo mnou je Borišov a v turčianskej kotline mesto Martin. V opare vidím aj siluetu malofatranskeho Kľaku. Provokatívny kopec ako Choč. Skaly Rozsutca tiež nevyzerajú až tak vzdialené. Nad Habakukami lieta padákové krídlo. Povinne foto na dvakrát (pri prvom nie je vidno tabuľku) a prudkým klesaním po červenej schádzame k "Borišofke". Poniže chaty je ďalší salaš, tentoraz pre hovädá a kravy. V sedle Nad Studeným je križovatka všetkých možných farieb, trás a ľudí. Z Necpal, alebo z Krížnej. Cyklisti šliapu do pedálov z Belianskej doliny.
Borišovka
V chate je teplo a smrad jak v prdeli skapatej opice. Nezavidím chatárom motajúcich sa pri plotničke. Často sa striedajú a odpočívajú v záhradke za chatou. Čakáme v rade na párky, kapustnicu a parené buchty. Naše baby ochutnali snáď všetko, čo chata ponúka. Sediac na lavičke vonku si dáme kofolu. Chvíľu trvá, kým pripravia našu rozmanitú, rozmaznanú objednávku. Pohľadnice sú iba zimné alebo detské. Beriem obe. Mamina je anjelom spásy pre dievčinu s otlakom a podáva jej náplasť. Smejem sa na jednom mladom páre, ktorý sa snaží platiť platobnou kartou. Z Marsu sme my, ale vyzerá, že aj oni sem prišli z inej planéty. Nemajú mince ani na pivo. Odnášam taniere priamo do kuchyne a ponorím ich umývadla. Personálu sa nie veľmi pozdáva, že vstupujem do ich rozpálenej svätyne. Pokúšam sa o idylické foto chaty, Ploskej (tentoraz z iného uhla). Polar. filter sa len vezie, ako zistím pri Čiernom kameni. S5 sa snažíme obísť Ploskú severnou stranou po zelenej. I tak stúpame do 2/3 kopca. Z oparu vychádza Kriváň, dokonca i Gerlach. Naopak, najmenšia sa stráca vo vysokej tráve. V sedle Ploská odpočívame a dáme cukry pretavené v tyčinkách. Nad Čiernym kameňom počujem škriekať dravca. Zamierim na skalu ďalekohľad a naozaj si na skale sedí jastrab alebo sokol. Už aj mamina je zvedavá a šteluje malý binokulár. V jej rukách má dnes premiéru. Nabitý energiou prírodnou aj umelou ideme dolu posledný úsek do dediny. V tráve sedí unavený holub. Žeby poštovný? V košiari sú ovce a zastavujeme pri nich. Práve prechádzajú procesom dojenia. I na tomto výlete nás postretlo dačo zaujímavé. Českí turisti sú unesení a jeden skúša dojiť. Honelníci strkajú ovce do kojí, valasi doja. Keď je hotovo, potiahnu šnúrku a ovca vybehne do ohrady. Deti pijú surové mlieko. Borelióza si mädlí ruky. Hovorí sa, že ak má bača veľké nohy, má i veľký "riad". Ak tak pozerám, títo chlapíci majú väčší problém so zubami ako s riadom.
Na salaši je 497 oviec, 3 bačovia, 4 psi a v okolí 6 vlkov a dve medvedice. Pri tomto výčte môžete hádať, prečo 3 ovce chýbajú. Valasi dostanú za 25l mlieka biedne 3 eurá. S károu sa teperia do koliby. "Čo si jedol rožky?", pýta sa kšeftár bezzubého valacha, keď mu kára prešmykuje. Pepíkov posielame hore na "borúvky" a my sa obraciame dolu. Do kopca stúpajú smrteľným tempom dvaja chlapi. Vyzerá, že budú bivakovať. V každom prípade majú do zotmenia, čo robiť týmto tempom aspoň k útulni pod sedlom. Baby vidia prvýkrát krtkov. Aj tí už sú dakde na pravde božej. Ktovie, kde sa zobrali na chodníku a hneď dvaja. Zasa čierny sladký mok (sme predsa lokál patrioti) v penzióne Horec, ktorý je asi jediný otvorený v letnej sezóne v Lipt. Revúcej. Dnes odpočívali pred ním len české povozy. Baby dostali odmenu v podobe nanukov. Rozčúlená žena vrieskala za nami do telefónu. Pre 6 ľudí ísť na slepo hľadať ubytovanie je odvaha. Okrem jej škriekania otravoval aj ovad, preto sme sa spakovali preč. Na večeru sme sa stavili v kolibe Jánošík. Reštaurácia sa nachádza na konci Liptovskej Osady smerom na Donovaly. Lokál je veľký, rozdelený na fajčiarsku a nefajčiarsku časť. Koliba je obkolesená predajňami s gýčmi. Panenka Mária, slon, jeleň v životnej veľkosti. Ktosi len takéto blbosti kúpi? Hoci jeden typ mám v Piešťanoch. No tento kraj akoby bol zakliaty. Nikde sa nedá kvalitne najesť. Ako veľmi rád by som sa mýlil. Donovaly, Šachtičky, Lip. Osada. Všade majitelia len zarábajú. rozmýšľajú, ako ošmeknúť na jedle. Koliba nie je výnimkou. Našou chybou ako zákazníkov je, že nevieme jednoducho nekvalitne jedlo odmietnuť. Slepačia polievka z bujónu dováraná, dolievaná vodou. Bryndzové halušky boli zriedené smotanou. Rozpačitý dojem nezachránili ani drevené korýtka, v ktorých si hoveli halušky. Obsluha bola rýchla, zdvorilá. Reštaurácia z čias boľševika prešla čiastočnou rekonštrukciou, ale pýta väčší zásah. Nie len do koliby, ale aj do jedla! Za pár minút sme z Lipt. Osady na Marse. Zaplnil sa ďalšími návštevníkmi, predovšetkým z Hovadova. Pekný výlet je za nami. Deti stále prekypujú energiou a skáču na posteli. Rodičia "zalomia" ani nevedia ako.
