Strana 263

Prší. Niekto by to ani nenazval dažďom, no ja vravím, že prší. Dáva mi to akýsi dôvod znova zaliezť do tej mojej oblúbenej kaviarničky na rohu Down street a Tretej. Samozrejme, ulice sú vymyslené, nechcem predsa aby tam chodil každý, kto si toto prečíta. Tak si teda sedím, obraciam listy v knihe ktorú som si cestou vyzdvihol v mestskej knižnici, a kútikom očí sledujem ostatných ľudí. 
Sú tam asi traja. Starší pán, so šedivými vlasmi, navlečený v starom kabáte a s barlou opretou o stôl. Nemá so sebou dáždnik, a tak zrejme prišiel skôr, ako sa vonku rozpršalo. Tiež číta knihu, no podstatne hrubšiu ako ja. Vypadá že mu už nechýba veľa strán do konca. Druhá osoba pre mňa nebola ničím zaujímava, a treťou bola ona. Tá pôvabná servírka, ktorá sa už pomaly blížila ku mne. Možno počula moje myšlienky, a chcela zabrániť tomu, aby som ju začal opisovať. A možno sa len ide spýtať.. "čo si dáte?", spýtala sa. "Dám si kofolu". Pomyslel som si. Povedal som ale iba "Kofolu". Zvláštne. Sklonil som hlavu znova nad knihu, a začal som čítať. Ani som si nevšimol kedy sa mi na stole objavila kofola, kedy sa zo starého pána stala rodina s jedným synom a kedy prestalo pršať. Otočil som list. 
O pár dní som nebol v kaviarni, ale na námestí. Videl som párik, ako sa drží za ruku. Zaujal ma, lebo to bola servírka z tej kaviarne. Držal ju za ruku a rozprávali sa o zmysle života. Bol som dosť blízko, a tak som počul ako vymenovali pár filmov, kníh či vlastných názorov, no po čase prišli k záveru, že sú na takéto témy ešte príliš mladí. Prišli až k stánku so zmrzlinou, a tentokrát bola otázka "čo si dáš?" položená servírke. Povedala že si dá vanilkovú. Pán si objednal čokoládovú, no skôr ako si ju zobral som znova obrátil list. 
Na tejto strane je opisovaný starší pán, ako sedí sám v byte a pozerá televízor. To je teda nudná kniha, preskočil som niekoľko riadkov, no stále rovnaký byt a situácia. Rozhodol som sa preskočiť pár strán. Zo zvedavosti, možno sa príbeh rozvinie a hlavný hrdina zažije niečo extra. Vždy sa predsa môžem vrátiť späť ak ma príbeh zaujme.
Skočil som pred koniec, na stranu 263. Ležím na posteli, s pokrčenou pokožkou. Okolo mňa nie sú žiadne vnúčata. Zomrel som. Kniha je zavretá. Nie je cesty späť, neviem prečo som si naivne myslel že sa budem môcť vrátiť. To som ešte asi nevedel že čítam svoj príbeh. 
Už viem, že osoba ktorá pre mňa nebola ničím zaujímavá v tej kaviarni som bol ja. Už viem, že zmrzlinu servírke kupujem ja. A už teda aj viem, že v spomínanom byte som to ja sedel pred televízorom. Kde som spravil chybu? Nemal som preskočiť tých pár strán, mal som si vychutnávať každý jeden riadok, každé slovo, každé písmenko, každý dotyk s listom papiera.
Zase začalo pršať, stránky sa rozmáčajú a môj príbeh mizne. Príbeh o obyčajnej osobe, príbeh o snoch ktoré sa objavili na strane 263. Zaspal som, a už som viac o ničom nesníval.

Pred chvíľkou som sa zobudil, ale cítim sa unavený, skoro ako keby som práve umrel. Škoda že si nepamätám čo sa mi snívalo. Až by som odprisahal že nič. 
Pozdravil som sa rodičom, a práve sa chystám von. Zobral som si pár euro na kofolu a niečo navyše, ak by som sa zastavil aj na zmrlinu alebo niekde inde, i keď to dnes vypadá na dážď. Ale už musím utekať, musím ešte stihnúť mestskú knižnicu.