V rozprávaní o vypálení Lučenca ruským vojskom v roku 1849 som začal tým, prečo sa vlastne Rusi na našom území v roku 1849 pohybovali, pokračoval som dôvodmi, ktoré donútili ruskú armádu vrátiť sa a obkľúčiť Lučenec, opísal som neúspešné vyjednávanie Lučenčanov s ruskými veliteľmi a naposledy som si spravil malú odbočku o tom, že Lučenec nebola jediná obec v Novohrade, ktorá po provokáciách geríl padla za obeť Rusom.
Vyjednávači sa z ruského vojenského tábora vrátili s ubezpečením, že mestu sa zatiaľ nič nestane a na druhý deň si majú prísť vypočuť podmienky, ktoré mesto zachránia od skazy. A tak si všetci mysleli, že ich čaká relatívne pokojná noc. Nestalo sa.
Dám slovo Márii Adamovej, autorke knihy Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy: „Večer o desiatej hodine vtrhla do mesta stotina kozákov a korbáčmi zahnala časť obyvateľstva požadujúc, aby ich zaviedli do cintorína k spoločnému hrobu zavraždených ruských dôstojníkov.(Malá odbočka pre tých, ktorí nečítali alebo sa im nechce vracať k predošlým blogom na túto tému – maďarské gerily v Lučenci napadli a zabili niekoľko ruských dôstojníkov, čím vyprovokovali ruskú armádu k pomste. Zabití dôstojníci a vojaci boli pochovaní v plytkom hrobe na cintoríne.) Kozáci, s ktorými bolo aj niekoľko dôstojníkov, hnali obyvateľov pred sebou. Keď prišli do cintorína, korbáčmi bili obyvateľov a nútili ich vyhrabávať mŕtvoly. Keď na to chceli použiť rýle a lopaty, jeden z dôstojníkov na nich zlostne zakričal: ... vy psy, oni si zaslúžia úctu, aby ste ich vyhrabali svojimi vražednými rukami, vy ste ich zabili, lebo každý Lučenčan je gerila a vrah! Hrob museli vyhrabávať vlastnými rukami. Bola tmavá noc. Nadávky kozákov, údery kančúk, stonanie vyhrabávačov mŕtvych, jajkanie pri úderoch korbáčmi a hrozná práca v polnočných hodinách robili túto noc ešte horšou. Konečne sa dostali k mŕtvolám povyzliekaným z rovnošiat, rozkladajúcim sa telám, ktoré identifikovali pri sliepňavom svetle. Keď im kozáci uvideli tváre, začali vrieskať a bičovať obyvateľov, ktorým sľubovali, že ich teraz zaživa pochovajú do hrobu. Keď mŕtvych dôstojníkov poumývali a obliekli, troch vojakov vložili späť do hrobu, ale dôstojníkov odniesli do rímskokatolíckeho kostola a na druhý deň ich pochovali so všetkými vojenskými poctami. Ráno, keď išli lekári Pongrácz a Lanczinger do nemocnice, vojaci práve niesli truhly pre dôstojníkov, zastavili ich a nútili, aby aj oni niesli truhly do cintorína. Hlavný lekár Pongrácz povedal: Ja szem goszpodin Doctor, igyem do spitala. (Som lekár a idem do nemocnice.) Takže ho od tejto práce oslobodili. Táto noc rozhodla o osude Lučenca.“
Okolnosti vyhrabávania mŕtvol ruských dôstojníkov opísal v roku 1850 aj Ferdinand Lubich, vtedajší riaditeľ súkenky v Haliči, ktorý bol svedkom tejto udalosti: „...v tom čase pustošila v meste cholera, bolo veľa chorých a mŕtvych. Predstavitelia mesta od strachu ušli. Rabovanie sa začalo na okrajoch mesta už 7. augusta. Spomedzi vyhrabávajúcich mŕtvol som poznal dvoch. Jeden z nich bol stolár Nyerges, ktorý od bitky okrivel na celý život a druhý bol zámočnícky majster István Szatmáry, neskorší mestský hospodár.“
Vyhrabávanie mŕtvol sa stalo akýmsi symbolom vypálenia mesta. František Gyurkovits, známy maliar pôsobiaci v Lučenci, namaľoval pre mesto veľkoplošný obraz zobrazujúci túto udalosť. Napriek impozantným rozmerom (je štyri metre vysoký a sedem široký) bol obraz dlho stratený. Napokon sa objavil v skladoch Novohradského múzea a galérie, kde bol nesprávne evidovaný ako koberec. V roku 2016 bol zreštaurovaný a dnes je vystavený v Mestskom múzeu v Lučenci.
Na záver dám opäť slovo Márii Adamovej: „V lučenskom cintoríne sa v severovýchodnom rohu stále nachádza kamenný hrob, na ktorom je dobre viditeľný erb s päťlistou korunou na vrchole. Nápis na hrobe je už nečitateľný, viditeľný je len rok ANNO MDCCCIL. Podľa Felsőmagyarországi Hírlap z 8. septembra 1899 by to mal byť kapitán kopijníkov, knieža Petrovský. Podľa ústneho podania je pod kameňom pochovaný príbuzný cárskej rodiny. Nepotvrdzujú to žiadne dokumenty, ani Grabbe to nespomína vo svojom denníku, ale je isté, že Lučenčania sa dlhé roky starali o hrob v obave, že sa Rusi vrátia.“
Opúšťame Lučenec tesne predtým, ako sa naň zniesla definitívna skaza. Nabudúce teda budem písať o rabovačke, ktorá predchádzala samotnému vypáleniu mesta.
Ak by ste si chceli prečítať celý príbeh vypálenia Lučenca, neobanujete, ak siahnete po knihe Márie Adamovej. NaMartinuse ju teraz nájdete nielen za smiešnu cenu. Pri príležitosti vydania nového zborníka nášho občianskeho združenia, sme spravili aj limitovanú edíciu 20 kusov, kde spolu s knihou dostanete za tú istú smiešnu cenu aj zborník –tu. Záleží nám na tom, aby sa zborník dostal medzi čitateľov za čo najprijateľnejších podmienok. Normálne by sme ho rozdávali na besedách, ale súčasná situácia to nedovoľuje. Tak vás to hádam poteší aj takto. Za zdieľanie ďakujeme, zvlášť v Novohrade.
