Mišo Šesták
Armáda, kde vojaci od hladu kradli
Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo.
Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík: SPRH, Krídla nad Novohradom, Veľká vojna, Akoby ho anjeli šili, Vôňa benzínu, Tajní vrahovia (jednodetstvo), Lučenec a kraj novohradský, Stredovek v Novohrade, Hradište, Cinobaňa, Lučenec v plameňoch, Sovietski vojaci 1968 - 1991, Utekáč, Málinec, iné, Novohradské vŕšky, Zažili sme vojnu, Súkromné, Darina Bancíková
Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo.
Dobrá strava znamenala, že nás čaká smrť, ideme do veľkej ofenzívy, aby už raz bol koniec vojny....
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako tisícky vojakov v prvej svetovej vojne vykonávali veľkú potrebu?
Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo.
Na také niečo som bol veľmi rozhorčený, už keď zoberie tomu sedliakovi, ktorý sa pritom toľko natrápil, aby to užil, ale náročky ničiť a kaziť! Také niečo už ani pohania nerobia, nie vzdelaní a kultúrni európski ľudia.
Zohnali mu posteľ, mne začal rozkazovať, čo všetko musím variť, no keď som mu oznámil, že z ničoho sa len nič môže variť, učučal a čo sa navarilo, jedol ako húsenica.
Tu vyskočia pred nás štyria nepriatelia: „Hurrá!“ znelo z viacej hrdiel, zbraň žiaden z nás nemal, bo tú sme boli nahali v Srbsku a od tých čias sa nefasovali, tak holými rukami do nich.
Aj vojaci v prvej svetovej vojne boli len ľudia. Dievčatá ich zaujímali ako všetkých ostatných mužov alebo možno ešte aj viac... Ako vyzerala láska v extrémnych podmienkach celosvetového konfliktu?
Rozprával mi sluha od nadporučíka Šetelu, že keď sme my tam neboli, tak si bral jeho pán to dvanásťročné dievčatko k sebe do postele, to bolo zveracina
Pravoslávne ženy a dievčatá neboli tak naklonené k smilstvu ako katolícke...
Toho zmätku! Iba si utreli uterákom mydlo z tvárí a hocak obliekli a než sme vyšli na ulicu, cestou k uhorskej hranici zmätené všetko bežalo, akoby naozaj už tu Rusi boli.
Rusi v tomto boli majstri, boli vyzbrojení ich guľometmi na kolieskach a vedeli ich šikovne umiestniť na stromy. Tým nám zapríčinili veľké straty na ľuďoch. Aj tu sme museli skoro každý strom útokom vziať.
Všeobecne som zistil, že slovenské obce sú čisté a aj domy, ale obce a domy maďarské, rumunské alebo haličské sú špinavé.
Deti zbierali po ceste ovos, zo snehu ho vyberali po zrniečku, ba ešte aj z konského trusu. To sušili, tĺkli a z toho si chlieb robili.
Nevedeli sme, čo je horšie, či dusiť sa v blate a či utekať. Keď čím ďalej voda sa väčšmi rozvodnila, pustili sme sa utekať, Srbi zbadali, začali do nás šrapnely, čo voda nezadlávila, to spálili šrapnely.
„Kdesi v kasárňach kuchár okoštoval jedlo a hneď mu ústa spuchli, tak vraj to hodil akýsi Srb jed do jedla, že chcel vraj otráviť vojakov, nuž pravdepodobne, že to zaplatil životom.“
Nezabudnuteľný okamžik, keď v Trnave sa rozhlaholili všetky zvony, nám dávali pušky, aby sme sa učili vraždiť
V bordeloch plno vojska. Obchody neviestok, záhadných to ženských, kvitli, predávajúc to, čo je jednej žene najväčšou hanbou, nešetriac svoje zdravie. Tu sa mne ako mladému chlapovi – mladíkovi – zhnusil svet.
Dvaja poddôstojníci mali fotografický aparát, fotografovali úplne holé ženy, robili pohľadnice a to po pošte do sveta posielali. Také niečo sotva sa deje v pohanských zemiach, čo v civilizovanom Rakúsku
O vyčíňaní maďarskej Červenej armády v Československu a najmä Novohrade v prvej polovici roku 1919...