Poďme opäť na južné Slovensko, kde boli od augusta 1968 dislokovaní sovietski vojaci, ktorí boli v ČSSR na „dočasnom“ a „priateľskom“ pobyte. Hovoriť budeme najmä o priestore Jelšavy, Rimavskej Soboty a Novohradu. Pozrime sa na vzájomné styky sovietskych vojakov a domáceho obyvateľstva. A keď hovorím o stykoch, myslím najrôznejšie formy – od oficiálnych až po intímne – spomienky na pobyt Sovietov pozbieral do svojej knihy Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska Ján Aláč. Blog vznikol v spolupráci s ním.
Kým sa pozrieme na rôzne formy vzájomných stykov, povedzme si, že väčšinu sovietskej posádky tvorili vojaci základnej vojenskej služby. Predstavte si situáciu mladíkov zo ZSSR, ktorí boli na vojenskú službu odvedení niekam do cudzej zeme, kde nemali žiadne kontakty a žiadne možnosti na rozptýlenie. Závideniahodná situácia to rozhodne nebola.
Dám teraz slovo Janovi Aláčovi (kurzívou sú vyznačené spomienky pamätníkov): „Vzájomné kontakty príslušníkov sovietskych vojsk a obyvateľstva do veľkej miery záviseli od lokality, kde boli sovietske jednotky umiestnené. V Rimavskej Sobote, v Jelšave alebo vo Zvolene boli kasárne súčasťou miest. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tamojšieho života. V Jelšave žilo v roku 1970 približne 3 500 obyvateľov. Na toto neveľké mesto pripadal len o niečo menší počet sovietskych vojakov. Jelšava tak mala charakter vojenského mestečka.
Na okraji mesta boli sovietski vojaci v kasárňach aj v Rimavskej Sobote. Kasárne sa tu nachádzali v miestnej časti Tomašová. (...) Rôznorodá lokalizácia umiestnenia sovietskych jednotiek bola predpokladom množstva úrovní a podôb kontaktov s obyvateľstvom. Pre niekoho to bolo len vedomie ich prítomnosti. Pre iných boli kulisou viac či menej periodicky sa presúvajúcich kolón na vojenské cvičenia alebo v podobe cvičných jázd. Pre obyvateľov miest, kde boli sovietski vojaci umiestnení, bola ich prítomnosť v meste každodennou realitou. Jej súčasťou boli aj také aspekty života či kontaktov, ktoré nebolo vhodné zaznamenať do kroník alebo v archívnych dokumentoch, a postupne sa vytrácajú aj z pamätí ľudí, ktorí si ešte na pobyt sovietskych vojsk pamätajú.
Ľudia nie sú rovnakí. Už v období po auguste roku 1968 je možné identifikovať celú plejádu typov správania sa ľudí, vrátane schopnosti využiť vo svoj prospech aj vyhrotené situácie alebo problémy iných v nich. Cez Rimavskú Sobotu prechádzalo množstvo vojenských kolón. Pri prechode jednej z nich boli na čele kolóny dva tanky. Na okraji cesty stálo nákladné auto. Keď bol tank na úrovni nákladného auta, otočil vežu a tou vežou nákladné auto „strčil“ do priekopy. Auto sa zosunulo z cesty a z jeho nákladnej plochy sa vyvalili sudy plné uhoriek. Obyvatelia Rimavskej Soboty – Viničiek ich potom veľmi promptne dokázali „rozobrať“. Mladý vodič si dva dni pri prevrátenom nákladnom aute nevedel dať rady. A títo Viničiari chodili – brali uhorky. Ten chlapec, pár razy som išiel, asi dva dni tam bol v priekope a plakal. Potom neviem, museli ho asi Rusi vytiahnuť. Podobne medzi Baktou (dnes miestna časť Rimavskej Soboty) a Bátkou sa do priekopy pri prechode jednej z mnohých vojenských kolón prevrátila ruská vojenská cisterna s benzínom. Ľudia z Bakty a Bátky chodili s bandaskami kradnúť benzín.
V neposlednom rade nemožno opomenúť ani veľmi osobitú formu stykov, ktorými sú intímne kontakty. Sergej Magid, v auguste 1968 príslušník sovietskych vojsk obsadzujúcich Československo, v rozhovore pre Pamäť národa uvádza aj túto osobitú skúsenosť týchto dní. (Spomienky Segeja Magida. Příběhy 20. století. Srpen 1968. Nahrávka zo dňa 20. 8. 2006. Dostupné na:https://www.mujrozhlas.cz/pribehy-20-stoleti/soveti-si-mysleli-ze-nasi-zem-zachranuji-velitele-jim-rekli-jste-uslechtili; https://www.pametnaroda.cz/cs/magid-sergej-1947?clipId=45973#recording.) Mnohé dievčatá a ženy, ktoré cez deň, tak ako množstvo iných ľudí, boli na námestiach alebo v uliciach a vyjadrovali odpor k okupácii a k vojakom na tankoch, transportéroch, na korbách nákladných automobilov, alebo len sledovali, čo sa deje a ako sa situácia vyvinie, sa večer po stiahnutí vojakov a techniky do táborov za mestami alebo kasární presúvali do blízkosti týchto táborov s množstvom mladých mužov a chlapcov za celkom odlišným účelom... Ani Rimavská Sobota a na jej okrajoch utáborení vojaci neboli v tomto smere výnimkou.
I v neskoršom období pri intímnych kontaktoch vojakov nebolo problémom ani oplotenie priestoru kasární. Nie všetky časti oplotení boli na očiach. Pohlavný styk bol napríklad v Rimavskej Sobote „realizovaný“ aj napriek alebo skôr naprieč oplotením.“
Toľko teda dnes. Tie oficiálne príležitosti si nechám na inokedy, ale tie si zase všetci viete predstaviť. Stále sa však máte na čo tešiť, v ďalších blogoch bude reč o šikane, kradnutí, brutálnych trestoch pre vojakov, ale napíšem napríklad tiež o súcite.
Ak sa vám na to nechce čakať a toto rozprávanie vás zaujalo, ďalšie spomienky si prečítajte v knihe Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991 (na tom linku sú aj ďalšie ukážky). Za najnižšiu cenu nájdete knihy tu (ďalšou pridanou hodnotou je podpis autora – už ostávajú len tri kusy).
Kniha vyšla s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
