Za socializmu bolo v Lučenci a Novohrade mnoho nadšencov automobilového športu. Už som o nich písal a dnes chcem pokračovať. Už minule som čosi načrtol o pretekaní na trabantoch, dnes budem pokračovať, načriem do spomienok Petra Ďurkoviča, ktoré do knihy Vôňa benzínuzaznamenal jej autor a Ďurkovičov spolujazdec Julo Jarábek. Pozrime sa na to, aké peripetie musel človek prekonávať a na čo všetko bolo treba byť pripravený, keď ste mali závodné auto, ktoré sa vám ochotne rozpadlo pod zadkom.
A že sa trabanty kazili a rozpadali radi a často. Peter Ďurkovič spomína, že až po niekoľkých rokoch súťaženia zažil prvú súťaž, keď kapotu motora otváral len kvôli tankovaniu. Ale treba povedať aj to, že autá dostali na súťažiach poriadne zabrať, jazdci ich rozhodne nešetrili. Preto nečudo, že ich technický stav bol pravidelne kontrolovaný, vrátane hlučnosti motora. Ale chcite od trabanta, aby jazdil rýchlo a zároveň potichu! Ale aj tu sa jazdci vynašli: Väčšinou to fungovalo tak, že sa do koncovky výfuku pred kontrolou potajme napchala kovová drôtenka na čistenie prihoreného riadu a trochu potlačila hlučnosť. Priškrtil sa tým síce výkon motora, ale po štarte a zahnutí za prvý roh sa z výfukov vytiahla a pretekalo sa naplno. Smolu mal ten, kto sa o meraní hlučnosti dozvedel neskoro. V Púchove sme to boli aj my a za prekročený limit hlučnosti sme dostali „do daru“ 60-sekundovú penalizáciu.
Okrem technických porúch dostávali autá zabrať aj pri rôznych zrážkach, ťukancoch či rovno kotrmelcoch. Takto Peter Ďurkovič spomína na jednu kolíziu v prvej polovici osemdesiatych rokov, ktorá mohla skončiť aj oveľa horšie: V ťažkej ľavotočivej zákrute na štvrtej rýchlostnej skúške sme po divokom šmyku skončili mimo trať. Kým sme sa za pomoci divákov dostali strmým násypom na cestu, ubehlo vyše tridsať sekúnd. Pikantné na tejto havárii bolo, že trojuholníková dopravná značka zákruta vpravo, ktorú sme „odťali“, prerazila hrotom strechu auta tesne vedľa mojej hlavy. Na prvé miesto sa po našom výlete mimo cestu dostal Tomko, tesne sledovaný Červenkom.
Každá kolízia znamenala novú skúsenosť a nové poznatky: Na rýchlostnej skúške sme nezvládli ostrú ľavú zákrutu a prevrátili sme sa. Pri náraze na zvodidlo sa nám vysypalo čelné sklo. V súťaži sme pokračovali, ale klesli sme na štvrté miesto, na ktorom sme došli do cieľa. Z tejto súťaže sme si odniesli bohatú skúsenosť – ak v aute prídete o čelné sklo, dá sa jazdiť úplne v pohode. Ale beda, ak začne pršať, alebo nebodaj otvoríte bočné okno!
A takto to vyzeralo, keď sklamala technika: Asi v polovici súťaže sa nám rozpadol nový výfuk a Julo (spolujazdec) musel prekrikovať rev motora. Ku koncu súťaže mu už hlasivky nestačili a navigoval ma pomocou rúk.
A čo sa stane, keď to na trabante preženiete s rýchlosťou? Pohroma prišla v piatej rýchlostnej skúške. Pri dopade po krásnom skoku sa nám odtrhlo rameno zadnej nápravy a neovládateľné vozidlo skončilo v priekope. Pre podobný problém vypadol v nasledujúcej rýchlostnej skúške aj Števo Varga. Skončil tak hlboko v lesnom poraste, že sme ho nevedeli nájsť.
A aby som sa dopracoval aj k tej príhode, ktorú avizujem v názve. Stala sa na rallye v českých Tepliciach v roku 1986: Trabant sa nám pomaly rozpadával – stratili sme tlmič pruženia, v rýchlostnej skúške sa nám roztrhol klinový remeň, náhradný bol veľmi dlhý, preto ho bolo treba znovu vymieňať a na dôvažok sme prerazili pneumatiku. Na jednej rýchlostnej skúške bola dlhá rovina dolu kopcom a s naplno vytočeným motorom ručička tachometra presahovala 140 km/h. Auto podivne vibrovalo, diváci okolo trate ustupovali. Nevedeli sme, čo sa deje. Na konci rovinky bola tiahla zákruta a za ňou cieľ. Po potvrdení výkazu sa k nám naklonil časomerač a upozornil nás na uvoľnené koleso. Disk mal vymlátené všetky upevňovacie otvory a my sme si s hrôzou uvedomili, čo sa v tej rýchlosti mohlo stať.
A veru, mohlo to dopadnúť tragicky, ale mohlo to dopadnúť aj úsmevne, ako sa to stalo na inej rallye: Pätnásť kilometrov pred cieľom, pred štartom poslednej rýchlostnej skúšky, nám začalo celé auto podivne vibrovať. Príčinu sa nám nepodarilo zistiť a tipovali sme na následok havárie. Až keď nás asi po 300 metroch rýchlostnej skúšky predbehlo koleso a žiadne iné auto nebolo nablízku, pochopili sme príčinu vibrácií.
A posledná príhoda nech dosvedčí to, že keď bolo treba, pomáhali aj diváci: Prvou súťažou majstrovstiev ČSSR bola Rallye Šumava. Trabanta sme do Klatov ťahali na tyči za Aviou. Pred súťažou sme odtrénovali v pohode, dokonca sme zvládli aj brod cez potok v Nepomuku. Počas vlastnej súťaže pršalo, počasie bolo veľmi zlé. Do toho nám ešte odišlo aj tesnenie pod výfukom. Motor nám cvikalo, ale chceli sme dojazdiť za každú cenu. Na jednej erzete bol strmý výjazd lesnou cestou. Tá bola počas dažďa kvalitne rozbahnená a pred vrcholom sme už takmer stáli s prešmykujúcimi kolesami. Diváci boli vždy dobrými fanúšikmi a v dobrej vôli sa nám „nakvačkali“ na prednú kapotu, aby zaťažili hnaciu nápravu. Pomohlo to až do momentu, kým trabík nenadskočil na terénnej nerovnosti a chudáci diváci nám popadali z auta do riedkeho bahna. Chlapi, prepáčte! A ďakujeme. S trápením sme pokračovali ďalej, až kým sme nedorazili do Nepomuku ku brodu. Niekto na rybníku nad brodom pred súťažou zdvihol stavidlo a voda v brode očividne stúpala. Veľa vozidiel zostalo utopených v brode. My tiež. Kým nás z neho vytiahli traktorom, stihli nám odtrhnúť predný nárazník. Voda z vonka siahala až po sklá dverí, vnútri v aute bola po sedačky. Akurát dosť, aby sme sedeli vo vode. Keď nás vytiahli, vodou zahltený motor sa už nepodarilo naštartovať. Keď sa to naveľa podarilo, začal boj s časom. Ešte sme mali šancu stihnúť časovú kontrolu v tridsaťminútovom limite. Čo čert nechcel, cestou sme „zakufrovali“ (zablúdili) a ešte aj cvikli motor. Bol to definitívny koniec.
Nuž, boli to veselé časy. Kompletné spomienky nielen Petra Ďurkoviča, ale aj mnohých ďalších pretekárov nájdete v knihe Vôňa benzínu. A ja už dám trabantom pokoj a na budúce sa pozrieme na jazdcov, ktorým učarovali motorky.
