Keď vojak na fronte potrebuje ženu - pedofilný dôstojník

Rozprával mi sluha od nadporučíka Šetelu, že keď sme my tam neboli, tak si bral jeho pán to dvanásťročné dievčatko k sebe do postele, to bolo zveracina

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Nechajme v súvislosti s prvou svetovou vojnou bojové akcie aj úteky a, podobne ako naposledy, pozrime sa na život vojakov mimo zákopov. Opieram sa pri tom o zápisky Samuela Činčurákadenník Jozefa Macha, jeden aj druhý text sme nedávno vydali v knižnej podobe. Minule som rozpapral vzťahy Jozefa Macha s dievčatami civilistkami a tiež Činčurákove pozorovania ohľadom ľahkých dievčat, smilstva a podobne. Rozpapral som a nedokončil, lebo sa ukázalo, že je toho priveľa. Ak si chcete prečítať aj predošlý blog, nájdete ho tu, ale nie je to nevyhnutné.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z minula zopakujem slová o našich hlavných hrdinoch. Samuel Činčurák odišiel na srbský front v roku 1914 ako 31-ročný, bol už ženatý a mal aj deti. Bol jedným z najaktívnejších členov náboženského spolku Modrého kríža. Jozef Mach odišiel do armády priamo zo školy, na ruský front sa dostal ako 18-ročný. Navyše vyzeral ešte mladší, čomu zrejme napomáhal aj jeho vzrast – mal niečo cez 150 centimetrov. Odlišoval sa aj spôsob ich trávenia voľného času počas pobytu na vojne, aspoň teda do tej miery, ktorá sa dá vytušiť z ich zápiskov a denníka. Činčurák sa vo voľnom čase držal skôr v ústraní, zaoberal sa písaním a Bibliou, Jozef Mach sa snažil skôr zabávať. Bol priamou súčasťou bojových operácií a teda (nech to znie akokoľvek pateticky) v podstate jednou nohou v hrobe. Ani táto hraničná situácia neuhasila jeho túžbu po kontakte s opačným pohlavím. Ako pre mladíka to preňho bolo dôležité a preto si o tom do denníka často písal.

SkryťVypnúť reklamu

Začnime dnes Jozefom Machom. A poďme rovno na koniec januára 1918 na taliansky front: Prezrel som si mestečko. Železničná stanica ukazuje stopy vojny. Na peróne bokom ešte dva čerstvé hroby. Jednoduchý hrob s krížom, bez mena, len na kríži taliansky šišák – helma, označujúc, že tu ležia vojaci. Tu bola bitka o železničnú stanicu. V dome, kde som ubytovaný, sú dve mladé dievčatká s matkou, jedna sa volá Santin Augusta a druhá Ambrica Finati, sú to príbuzné, nie sestry. Začínam pomocou nemčiny a latinčiny sa s nimi dorozumieť. Majú nás rady, lebo vidia v nás Maďarov, a sú veľmi pohostinní. Rozprávajú, že od nás nemajú strach, len od Nemcov – Prajzov, lebo tí po obsadení všetko brali, nakladali do vagónov a odviezli do Nemecka, ale maďarskí vojaci to nerobia. S dievčatkami sa rozpriadla debata, vzájomne sme sa pomocou latinčiny, čo som sa učil na gymnáziu, hladko dorozumeli. Dievčatká boli 14- či 15-ročné a pravé Talianky. Oči čierne, telesne dobre vyvinuté, zdravé a slušného chovania, dietky to Júlie!

SkryťVypnúť reklamu
Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia 

Talianky komentuje Jozef Mach aj o dva dni neskôr, 23. januára: Spal som u jednej talianskej rodiny, kde bola matka sama s deviatimi dievčencami, všetko od 12 do 32 rokov, ani schody. Talianky sú pekné, zakiaľ nedosiahnu 20 rokov, potom už starnú, potom už šedivejú a vyzerajú ani staré baby, hoci majú 25 až 30 rokov. Starnú pre to podnebie a pre tú pitnú vodu, majú tam hrvoľ – tlsté krky. Teda skoro starnú.

V Taliansku strávil Jozef Mach niekoľko týždňov na kurze pre vojenských účtovníkov, bol teda v bezpečí od frontu a mal aj viac času obzrieť sa po dievčatách. A tak zápisy pribúdajú.

30. január: Ništ zvláštneho. Bolo ticho, odpoludnia som osedlal koňa a išiel do susednej obce Sacile poprezerať si pekné talianske dievčatá. Späť za obcou som nechal koňa ísť, bol to malý ukrajinský kôň, na sedlo nenavyknutý, ktorého sme si doviezli z Ruska, tak pri kluse zo sedla ma zhodil, ale mne sa nestalo ništ, len tí, čo ma videli, sa dobre smiali a ja zahanbený dal som koňovi šporny a cválal ďalej. Na druhý deň som z toho mal nepríjemnosti, že som koňa tak silno hnal, lebo to bolo zakázané.

SkryťVypnúť reklamu

Ešte pred odchodom do kurzu sa zoznámil s dievčaťom menom Piorína (Bola to pekná Talianka asi 24-ročná, ktorá sama bývala so svojou matkou a ich živiteľ brat bol talianskym vojakom a bojoval proti nám, ale ku mne sa priateľsky chovali a mali sme sa radi.), u ktorej podľa denníka trávil skoro každý druhý večer (Vo voľnej chvíli som bol vždy u Pioríny.). Keď mu 14. februára prišiel rozkaz, že má nastúpiť do vojenskej školy pre účtovníkov, zapísal si: Bol som sa u Talianky Pioríny rozlúčiť. Je to jedno veľmo milé, solídne dievčatko, s ktorým som sa rozlúčil asi do nevidenia a aj sme sa bozkali. Večer som si zavolal do bytu mojich kamarátov, dobre sme sa bavili a aj od nich som sa rozlúčil.

Takýchto poznámok nájdeme v jeho denníku viacero, a preto sa odvážim tvrdiť, že jeho vzťah k dievčatám bol romantický. Zato skamarátiť sa vedel rýchlo, už o šesť dní neskôr si poznačil:

Večer u známej talianskej rodiny. Bolo tam pekné talianske dievča Mária Angelína Gava. A o ďalších päť dní: Milá Angelína ma dvakrát bozkala. Mala ma veľmo rada.

Ilustračná fotografia
Ilustračná fotografia 

S Angelínou sa Jozef Mach stretával takmer každý deň až do 15. marca, kedy kurz skončil. Medzitým si písal aj s Piorínou (5. marec: Dnes som obdržal aj dopis Talianky Pioríny! Nezabudla na mňa, ktorej som neublížil a choval sa slušne, ako sa patrí na nepriateľského vojaka voči bičovanému a nevinnému ľudu.).

Večer 15. marca sa bol rozlúčiť s Angelínou (Srdečné lúčenie, ktoré bolo dojímavé!) a vrátil sa k svojej guľometnej rote. Odtiaľ odišiel k štábnej rote do St. Giovani, kde bol pridelený ako účetný. Opäť sa tak mohol stretávať s Piorínou, kde trávil každý možný večer. Pri všetkej počestnosti: Ako obvykle, večer u Pioríny, bozkala mňa.

Na veľkonočný pondelok, 1. apríla 1918, si Mach zapísal: Veľkonočný pondelok! Smutný pondelok! V duchu som doma, lebo mám na mysli, ako doma chodíme s voňavkou a korbáčikom šľahať dievčatá, ktoré nám dávajú pekné maľované vajíčka! Tu tento pekný zvyk neni, je to sloviansky zvyk, a tu ho nepoznajú. Ináč celý deň prší! Večer som Piorine rozprával o šľahačke a oblievaní dievčat.

Škoda, že si nezaznačil aj to, ako sa Pioríne tento zvyk páčil. No nič, opustíme teraz Jozefa Macha, hoci rozprávanie o jeho dievčatách ešte ani zďaleka nie je na konci. Nabudúce napíšem o tom, ako dostal ponuku na sobáš a prečo ju odmietol. Po tomto závane mladosti a romantiky sa vráťme do surovej reality a nahliadnime do zápiskov Samuela Činčuráka. On vnímal a zapisoval si veci, ktoré ho skôr pobúrili a súviseli oveľa viac s pudmi ako s romantikou:

Prišli sme do Storožinca na starý byt. Tu mladá Rumunka privítala dôstojníkov, bo sa už predtým s nimi skamarátila, veď spolu pili, fajčili, spolu karty hrali a spolu spali. Rozprával mi sluha od nadporučíka Šetelu, že keď sme my tam neboli, tak si bral jeho pán to dvanásťročné dievčatko k sebe do postele, to bolo zveracina!
Keď sa páni zasýtili Rumunky, hľadali si druhý byt, no našli neďaleko v jednej krásnej novej vile. Vila bola veľmi moderná, bol to celý kaštieľ, náležala akémusi milionárovi Židovi, bola vôbec neporušená, bárs tu pár mesiacov Rusi panovali. Majiteľ s rodinou aj teraz bol vo Viedni, tu zostala majiteľova sestra, ešte slečna, kuchárka, slúžka a záhradník. Vo vile boli už dôstojníci od pekárne, ktorá náležala Poľskej légii, tí mali svojho kuchára. Naši nechceli sa s nimi spolčovať, prosili domovnú, aby dovolila, že by pre nich kuchárka varila, čo tá aj dovolila.
Jednoho dňa páni dôstojníci priviedli si neviestky, každý nadporučík jednu, tu večerali, pili, spievali a spolu spali. Domáca to veľmi ťažko niesla, od žiaľu plakala, že vraj jej otca dom poškvrnili. Domáca naložila záhradníkovi, aby čakal pri bráne tie slečinky a až budú odchádzať, aby ich dobre nabil. Darmo záhradník čakal celú noc, židovské slečinky spali s dôstojníkmi do bieleho dňa. Môj nadporučík musel so staffelom odísť za včasného rána ku frontu a nevrátil sa až k obedu, za ten čas nadporučík Šetela bavil sa s oboma.
Domáca zakázala kuchárke, že nesmie im variť. A pán Šetela, aby svoje nevesty uhostil, dal u susedy uvariť obed, lenže ten im nešmakoval. Poobede vyprevadili slečinky až po mesto, nič si z toho nerobiac, veď ich ženy to nevideli a v Boha vôbec neverili. Tu bolo pekné a dobré pohodlie, lenže si ho nevedeli chrániť, svojím neporiadnym životom si ho zakalili.

Alebo ešte na inom mieste: Na druhý deň, pokiaľ naši zložili náklad, šiel som sa prejsť po meste. Zvlášť k nemocnici vidieť zranených. V nemocnici moc zranených nebolo, bo to všetko odvážali ďalej do vnútrozemia, no preto sa pomocníčky Červeného kríža prechádzali s dôstojníkmi popod paže, videl som, že sú to „sýkorky“ zo špinavých domov. Tie vedeli, že ich špinavý kšeft nepôjde vo vnútrozemí, tak sa dali do Červeného kríža, tu mali 3 koruny na deň, menáž a pritom mohli sa s dôstojníkmi stýkať a s nimi smilniť.

Ako som spomínal v úvode, Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali v malých nákladoch. Zápisky Samuela Činčuráka už v internetových obchodoch nenájdete, pár posledných kusov denníka Jozefa Macha ešte áno, najviac tu.

Ďakujeme za podporu!

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochSovietski vojaci 1968 - 1991UtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Karol Galek

Karol Galek

115 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

35 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Věra Tepličková

Věra Tepličková

1,066 článkov
Marian Nanias

Marian Nanias

274 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu