Predstavte si situáciu, že máte na neveľkej dedine suseda – spisovateľa. Vydá knihu, vy po nej zo zaujímavosti siahnete a zrazu tam nájdete nielen seba, ale aj mnohých známych a to nie v práve lichotivom kontexte. Menovite síce spomenutý nie ste, postava, ktorá vás predstavuje, má iné meno, ale zo súvislostí je každému s aspoň minimálnou znalosťou pomerov jasné, o koho ide. Asi ako keď boli v knihe a filme Sviňa „zamaskovaní“ slovenskí politici.
Presne toto sa v medzivojnovom období stalo aj obyvateľom malej novohradskej obce Ozdín, kde pôsobil Samuel Činčurák. A to hneď dvakrát. Jeho diela Tajní vrahovia (1928) aj Nové Slovensko (1937) vyvolali v širokom okolí veľmi protichodné pocity. V oboch sa zaoberá veľmi citlivými témami (jednodetstvo, alkoholizmus, mravný úpadok) a do veľkej miery si pomáhal príbehmi a postavami zo skutočného života. Nečudo preto, že obe knihy vyvolali vlnu kritiky a sporov. A práve týmto sa vo svojom príspevku v aktuálnom Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie, ktoré vydáva naše občianske združenie, venuje Pavol Trúsik.
Činčurák, ako člen spolku Modrého kríža, sa púšťal aj do kritiky farárov z viacerých obcí v okolí Ozdína. Ukážka z textu Pavla Trúsika: „Rok 1936 bol pre slovenský Modrý kríž zvláštnym. Na sklonku roku skonala jeho čelná predstaviteľka, priekopníčka sociálnej práce na Slovensku a doposiaľ najprekladanejšia slovenská spisovateľka Kristína Royová. V tomto roku taktiež vyšlo intelektuálne znamenité dielo jej pokračovateľa a evanjelického farára z Horných Strhárov Jozefa Roháčka – prvý preklad Biblie z pôvodných jazykov do slovenčiny. No a Royovej duchovný a literárny nasledovník Samuel Činčurák vydal jedno zo svojich najznámejších diel, ktorému dal názov Nové Slovensko. Charakteristickým znakom abstinentného spolku Modrý kríž, popri boji proti alkoholizmu, bolo šírenie a prehlbovanie živej (žitej) viery vymedzujúcej sa voči neživému (nežitému) kresťanstvu či, ak chceme, cirkevnému formalizmu až pokrytectvu. Činnosť Modrého kríža sa tak snúbila s evanjelickou cirkvou, s ktorou však na druhej strane prichádzala do napätia a konfliktov. Tento paradox vidíme už pri samotnej Kristíne Royovej, hrdej evanjeličke, v ktorej rodokmeni každý muž bol zároveň farárom, a predsa postavy farárov v jej dielach boli takmer výhradne negatívne. Napätie, ktoré aj takýmto spôsobom vznikalo, bolo teda celkom prirodzené a s dnešným odstupom by sme ho mohli vnímať, aj keď nie vždy aj ospravedlňovať, ako prejav duchovnej sebareflexie evanjelickej cirkvi, príp. ako ďalšia kapitola dávneho napätia medzi ortodoxným a pietistickým krídlom, ktoré mávalo svoju pozitívnu (tvorivú a vyvažujúcu) i negatívnu tvár.“
Medzi prvými na Činčuráka v Cirkevných listoch zareagoval ozdínsky farár Ľudovít Balco. Ostré obvinenia výstižne vyjadruje už názov príspevku Duchovná arogancia: „Pod iným menom uvádza vo svojom „románe“ tu na Ozdíne známe osoby a pomery tak, že čitateľ znalý týchto pomerov, hneď vie nad všetku pochybnosť, o kom je reč, do koho chcel nakopať tento priekopník nového Slovenska. Najpodlejším spôsobom osočuje tam viacerých, medzi nimi i mňa, robiac si posmešky z viacerých udalostí a ľstive ich udávajúc... Tento zákonník a veľký vykladateľ Biblie, ktorú vraj prečítal už neviem koľkokrát, neuvedomil si najelementárnejšie veci, ktoré zná i školák: ‚Nepromluvíš proti blížnimu svému krivého svedectví...‘“
Pavol Trúsik pokračuje: „Ako ešte uvidíme, výčitka nedostatočného kamuflovania reálnych osôb sa stane aj v očiach členov Modrého kríža opodstatnenou. Tým však ešte nie je povedané, že by románový príbeh nezodpovedal skutočnosti, ani to, že takýto prístup k tvorbe, možno aj voľne vyrastajúcej z reálneho podkladu, si spisovateľ nemôže dovoliť. V určitej miere si ho autor dovolil, keď vo svojom diele opísal udalosti, ktoré sám nezažil a poznal ich len z počutia. Navyše, ako literárny tvorca narábal s motiváciami jednotlivých postáv, teda s tým, čo sa síce môže zdať zjavným, no predsa to zostáva nevyslovené a objektívne neuchopené. Ide predovšetkým o zištné konanie s účelom získavania majetkov – vec bežnú, no na poukazovanie veľmi háklivú.“
Samuel Činčurák by bol bezpochyby v mnohom vnímaný kontroverzne aj dnes. Ja sám viaceré jeho postoje obdivujem, s inými súhlasiť nemôžem a nedokážem. Ale svet nie je čiernobiely, hoci sa nás o tom dnes snažia mnohí presvedčiť.
Pavol Trúsik takto uzatvára svoj príspevok: „Spisovateľ Samuel Činčurák teda zostal verný sebe a svojmu literárnemu vzoru (Kristíne Royovej – pozn.). Románom Nové Slovensko však vniesol napätie a konflikty do svojej obce a okolitého regiónu. Tento jeho literárny počin, pre mnohých iste zaváňajúci osobnou animozitou autora, mal presne opačný účinok než celé jeho literárne i životné snaženie. Napriek tomu, že jeho osoba a ďalší členovia Modrého kríža mali obrovský vplyv na viaceré komunity, ktorého ovocím bolo okrem duchovného prerodu aj uzdravenie vzťahov, potlačenie alkoholizmu (v Ozdíne nezostala jediná krčma!), vzdelanie a intelektuálna činnosť, kultúrna rozhľadenosť a umelecká tvorivosť, národná uvedomelosť a prosperita rodín, Činčurák, samozrejme, nestelesňoval dokonalosť. Bol len človekom, ktorý robí chyby a aj sám potreboval pokánie a odpustenie.“
Ak by ste si chceli príspevok prečítať celý, siahnite po našom zborníku. Vydávame ho rok čo rok v novembri, venuje sa histórii Novohradu. Veľkú časť nákladu sme každoročne rozdávali prostredníctvom besied v regióne, to však v tomto období nie je možné. Dohodli sme sa preto s Martinusom, že zborník bude u nich k dispozícii za symbolickú cenu (necelé jedno euro). Ak si od nich budete niečo objednávať a história vás trochu zaujíma, priložte si ho k objednávke. Nájdete v ňom kadečo od doby bronzovej až do nedávnej minulosti. Už som z neho písal napríklad o slovenskom dôstojníkovi npor. Júliusovi Fleškovi (jeho vojaci okradli nemeckú armádu a on Nemcom odkázal, že ho môžu bozať) či o skladateľov Eugenovi Hubayovi, ktorého nechcel vlastný svokor. Ale je tam toho ešte oveľa oveľa viac, celý obsah nájdete na tomto mieste.
Akurát vás prosíme, ostáva už možno len 25 či 30 kusov, objednávajte si preto maximálne po jednom či dvoch kusoch (ak bude chcieť aj niekto známy), nech sa zborník dostane k čo najviac ľuďom. Ďakujeme!
