Mám rád memoáre, knihy spomienok. Ľudské príbehy na pozadí veľkých dejinných udalostí. Čím obyčajnejší človek, tým sú pre mňa vzácnejšie. Preto som bol taký nadšený, keď sa mi podarilo objaviť rukopis zápiskov Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny a neskôr ho pripraviť na vydanie. Preto som nadšený aj teraz, keď som narazil na spomienky pani Dariny Bancíkovej.
Dariny Bancíková sa narodila posledný deň v roku 1922 v Kokave nad Rimavicou. Bola vnučkou tamojšieho evanjelického farára Samuela Bancíka, o ktorom som písal v súvislosti s veľkým požiarom v roku 1911, keď zhorela veľká časť obec – jedinou obeťou požiaru bola jeho manželka. Darina bola nemanželské dieťa, čo, keď zoberieme do úvahy čas a miesto jej narodenia, neboli úplne ideálne predpoklady dokonalého detstva, od okolia si vytrpela svoje. S mamou však mala celý život veľmi pekný vzťah.
Po štúdiách na školách rôznych stupňov v rôznych mestách Slovenska, sa Darina Bancíková v zimnom semestri 1941 prihlásila na Evanjelickú bohosloveckú fakultu. Patrila tu k prvým študentkám a neskôr bola úplne prvou ženou, ktorá bola 15. júla 1951 v Tisovci ordinovaná za farárku. V prvej časti spomienok opisuje práve svoj boj za tento cieľ. V dnešnej dobe, keď sa mnoho rozpráva o rovnosti pohlaví, je jej príbeh mimoriadne inšpiratívny. Sama na viacerých miestach píše, že nebojovala ani tak za seba, ako najmä za svoje nasledovníčky. Ako sa bála zlyhania nie kvôli sebe, ale preto, že by to neprajníci žien-farárok mohli považovať za dôkaz, že ženy na túto službu nestačia. Musela robiť a dokázať viac ako muži a často sa jej dostala pochvala v štýle, že to bolo dobré... na ženu. Že to bol boj neľahký a dlhý, svedčí aj citát v súvislosti s jej ordináciou:
„Ordinácia bola na dvoch miestach. Bol to aj veľký ročník chlapcov a k tomu časť nechcela byť so ženou ordinovaná.“
Alebo na inom mieste píše:
„Trpký pocit: skončiť fakultu s vyznamenaním, jediná z ročníka, a potom nemať kde pracovať, využiť svoje schopnosti, bola som prebytočná.“
Aj preto nazvala prvú časť spomienok Prebytočný človek! Prebytočný človek? Tieto vyšli v roku 2001 v náklade 150 kusov. Ešte desať rokov predtým vyšli iné spomienky pod názvom Divné sú cesty Božie... V nich sa venuje inému obdobiu svojho života. Darina Bancíková bola totiž nielen prvou farárkou, ale aj prvou väznenou farárkou. V spomienkach to priamo nehovorí, ale z jej rozprávania je cítiť, že v cirkvi boli dve „frakcie“. Jedna, ktorá išla viac či menej po ruke komunistickému režimu, a druhá, ktorá sa snažila robiť veci v súlade so svojim presvedčením, t. j. napríklad nepoľavovať v práci s deťmi, prekladať a vymieňať si zahraničnú literatúru, prípadne udržiavať kontakty s ľuďmi v „kapitalistickom“ zahraničí. Počas pôsobenia v Drienove ju 13. februára 1962 zatkla ŠtB, bola vyšetrovaná.
„Nebili ma, ale v spôsobe ich zachádzania sa vyskytli štyri momenty: urážky, ponižovanie, hrozby, vyvolávanie strachu. Uvedomovala som si, že raz to nevydržím a či im dopriať radosť z víťazstva. V jedno ráno, keď zase prišli piati a klepica (zapisovateľka), pred začatím výsluchu som celkom pokojne povedala náčelníkovi: ‚Pán náčelník, dajte mi podpísať, všetko vám podpíšem, i to, že ste so mnou nič nerobili. A usmrťte ma.‘“
Za rozvracanie republiky jej (a ďalším farárom, ktorých súdili s ňou) hrozili vysoké tresty. Potom to chvíľu vyzeralo, že ich oslobodia úplne. Napokon dostala ročný trest a päťročný zákaz činnosti. Vyšetrovaciu väzbu strávila v Banskej Bystrici a v Prahe na Pankráci, v riadnej väzbe bola v Pardubiciach.
„V Pardubiciach som sa stretla s najsadistickejšími vražedkyňami, najhoršími prostitútkami, s najprefíkanejšími zlodejkami a s kopou najprotivnejších cigánok. Pritom som tam videla takú spodinu ľudskej spoločnosti, o ktorej som si myslela, že už v našej spoločnosti neexistuje. Mohla som si obohatiť slovník vyberanými slovami, slovami, aké som v živote nepočula, niekedy bolo človeku od tých rečí až nanič od žalúdka.“
Aj jej názor na ženy dostal vo väzení trhliny.
„Jedno ma mrzí, že v Pardubiciach som utŕžila porážku, po boxersky povedané, bola som porazená na lopatky. Totiž v mojich názoroch na ženy. Vždy som ich zastávala, považovala za lepšie, ako sú muži a nikdy by som nebola myslela, že ženy môžu byť tak zlé a zvrhlé, ako som to skúsila vo výkone trestu.“
Väzenie ju, samozrejme, poznačilo. Ťažké obdobie však zažívala aj po návrate z neho. Službu farárky nemohla vykonávať a s jej minulosťou ju nik zamestnať nechcel. Ustála však aj toto obdobie a po nútenej prestávke sa k službe v cirkvi s pokorou vrátila.
Jej spomienky sú fascinujúcim svedectvom neľahkého obdobia, ktoré dnes mnohí vnímajú ružovými okuliarmi a so spomienkovým optimizmom. Príbeh Dariny Bancíkovej hovorí o odvrátených stránkach režimu, ktorý sme tu mali. Ak vás jej spomienky zaujali a chceli by ste si ich prečítať, knihu nájdete napríklad tu.
