Devätnáste storočie bolo pre roľníka na našom území obdobím veľkých zmien. Na jeho začiatku bol poddaným, na konci slobodným človekom. Na jednej strane to bolo obdobie charakteristické veľkými zmenami, na druhej strane ešte pretrvávalo aj mnoho zvykov zapáchajúcich „temným stredovekom“. Práve o dvoch takých by som vám chcel napísať. Týkajú sa novohradských obcí Lovinobaňa, Uderiná a Hradište.
Poďme najprv do prvých dvoch zmieňovaných. V polovici 19. storočia tu ako evanjelický kňaz pôsobil Samuel Lörinčík. Už som písal o tom, aký mal podiel na vypálení obce Uderiná ruskou armádou v roku 1849. Detailné spomienky na pôsobenie Lörinčíka sa zachovali vďaka lovinobanskému učiteľovi a notárovi Jozefovi Vitálišovi v jeho pamätiach. Z tých čerpal Július Bodnár a od neho čerpám ja (pretože samotné Vitálišove spomienky sa nezachovali). Takto Jozef Vitáliš opísal Samuela Lörinčíka: Bol strednej výšky, svalovitý a silný chlap, podlhovastá tvár s dlhými čiernymi, na dvoje delenými a až na plecia dosahajúcimi vlasmi, upomínal na podobu Kristovu.
Ďalej ho opisuje ako horlivého kňaza. Ťažko povedať, či v prípade Vitáliša išlo v tomto prípade o eufemizmus alebo to proste takto naozaj vnímali. Z dnešného pohľadu boli Lörinčíkove metódy a tresty ďaleko za čiarou.
Keď svitla nedeľa, pred tretím zvonením kostolník a kurátor sviatočne oblečení čakali v čeľadnej izbe vstup duchovného otca, čo znamenalo i to, že je so svojou prácou už hotový, lebo dotiaľ nesmel pristúpiť k nemu nikto a hrobová tichosť panovala všade. Keď kňaz vošiel, kurátor a kostolník úctive rozpovedali mu všetko, čo sa v dedine za týždeň stalo, všetky nemravné výstupy, krádeže alebo svadu. Čo sa stalo v dome alebo i na obecnom úrade, všetko oznámili i kňazovi. On bol hlavou, neobmedzeným pánom, najvyšším sudcom v obci, a preto ujalo sa i príslovie: „Aký kňaz, také stádo.“
V týždni sa udavšie priestupky prísny a energický kňaz popoludní po službách Božích, s pritiahnutím obecného predstavenstva, súdil a trestal. Spôsoby trestu boli rozličné: zátvor, klada, pranier, dereš od 12 do 24 palíc. Najťažšie bolo trestanie dievok, ktoré udržovali tajný milostný pomer. Nešťastnicu priviedli do kňazovho dvora, do ruky jej dali starý kôš, v ktorom bola parta, predstavujúca nevinnosť. Pri sprievode obecného predstavenstva musela prejsť celú obec a volať: „Kúpte partu, kúpte partu!“ Všetko vyhrnulo sa na ulicu a posmešnými slovami až do úmoru utrápili nešťastnú. Dom richtárov neoznačovala tabuľka ako dnes, ale dereš a pranier. Na vonkajších dverách každého kostola bola železná obruč na dlhej reťazi: to bol náhrdelník, slúživší tomu, aby v ňom hriešnici pred verejnosťou zahanbení, prestáli svoj trest. Ako zvláštnosť rozprával mi môj principál, že náhrdelník v lovinobanských kostolných dverách je i podľa toho pamätný, že v ňom aj istá pani farárka, ktorá sa neslušne zachovala voči svojmu mužovi, cez celé služby Božie musela stáť za hrdlo uviazaná. V cirkevnej zápisnici je i jej meno poznačené.
Paradoxom je, že Lörinčíkove skutky jeho samotného doviedli k ťažkému previneniu voči Božím zákonom a síce k samovražde. Opäť odkazujem na predošlý blog, viac sa o Samuelovi Lörinčíkovi môžete dozvedieť v tejto knihe.
Druhý zaujímavý prípad trestania občanov opísal Martin Žilák v kronike Hradišťa. Tú písal v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia, pričom vtedy pozbieral spomienky najstarších žijúcich obyvateľov obce. V tomto prípade však zrejme šlo o spomienky, ktoré aj dotyční poznali len z počutia, podľa môjho odhadu sa predmetné udalosti mohli odohrať niekedy okolo rokov 1850 až 1880.
Podnapití chlapi pridúc domov mali každý svoje vlastné nešváry a mnoho ráz musela do týchto domácností zasahovať vrchnosť cirkevná a pozdejšie obecná. Predstavení obce sa uzniesli, že verejne budú trestať týchto opilcov, ktorí aj peniaze prepíjajú, čím domácnosť ochudobňjú, márnia čas, ktorý má hodnotu, je drahý a prídu domov, robia výtržnosti, bijú si ženu, deti a rozbíjajú chudobné náradie, ktoré ešte doma mali.
Títo umní predstavení zašli tak ďaleko, že dali postaviť na priedomí Majkove Adamove silný stĺp. Na tento namontovali dve železné objímadlá a opilca doterigali ku stĺpu, tam ho opreli. Objímadlami ho ku stĺpu prichytili, uzamkli zámkou a nechali ho tam. Stĺpa volali „Tomáš“. Keď bol opitý pri stĺpe vo dne, deti sa mu vyškierali, ale čo mohol. Škrípal zubami, hrešil, nadával. Keby si bol Tomáš všetko zapamätal, bol by nám povedal veľa zlých, nepekných, nevýchovných rečí. Stĺp vykonával zverenú úlohu zodpovedne. Opilcov to škrelo a zasiahli. V jedno ráno našli ľudia Tomáša ležať v tráve, akoby si bol v nej oddychoval. V noci ho pílou spílili, tak sa mu pomstili.
Keď si opitý pri stĺpe niekoľko hodín postál, vykričal všetko, čo mu do slabého rozumu prišlo, potom sa umiernil. A tí, čo ho k Tomášovi prikovali, tí ho potom aj odomkli. Bol už pri rozume, dalo sa s ním zhovárať a predstavení obce a cirkvi mali možnosť, aby mu svoje povedali: „Prečó to robiš, prečó prepíjaš ťažko zarobéne peňaze? Ved ván doma način. Ďeťi sa ťi hóle, bosé, máš dožobu, žena otrhána, bédna, ňéma čó do hrnca daťi a te márňiš, ňeséš sa na posmech. Načó žiješ na tonto svete, načó si sa žeňev, načó si ocon? Ľen preto, abe sa pred ťebó - ožranon trejsla celá tvojej ubéďená čeľad? Ešte to urob, tak dostaňeš! Zapamätaj si, buďe dvacatpät na zadok. Pozďe jich zabudneš.“ Takto naprávali, radili ľudia ľuďom, či to bolo platné, nevie sa. Spílený stĺp pol roka ležal v tráve a opilci mali sviatok. Pijatika sa rozrastala, pilo sa ďalej. Predstavení poznove Tomáša postavili na nohy. Jeho železné objímadlá uväzňovali opilcov, ktorí ani potom neboli anjeli a tak isto uväznení nadávali, hrešili, preklínali a keď boli z uväznenia oslobodení, poznove dostáli ponaučenie. Čím ďalej, tým lepšie a rozhodnejšie.
Tu ale, ako vieme, nič nepomohlo.
Ak vás podobné čítanie baví, môžete si zadarmo a bez registrácie stiahnuť celý zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 (600 strán, 60 príspevkov).
