V posledných blogoch som sa venoval prevažne prvej svetovej vojne a vypáleniu Lučenca v roku 1849, poďme teda pre zmenu do mierových časov, do medzivojnového obdobia, konkrétne do roku 1928. Rovno upozorňujem, že svine v nadpise neodkazujú na svine politické a skorumpované (ako ich teraz preslávil rovnomerný film), ale na svine naozajstné, ktoré si hádam s tými politickými ani nezaslúžia byť porovnávané. Dnes sa vám pokúsiť predstaviť Lučenec, centrum slovenskej časti Novohradu, tak, ako ho videl Vladimír Polívka vo svojej knihe Lučenec a kraj novohradský. Nebol to pohľad romantizujúci, a tak sa dozvedáme nielen o výhodách, ale aj záporoch života v meste. Pôvodne som rovno chcel začať sviňami z titulku, ale poďme pekne po poriadku, dávam slovo Vladimírovi Polívkovi: „Keď prichádzame k Lučencu vlakom od Zvolena od severozápadu, objaví sa nám temer zrazu zhluk domčekov a niekoľko smutných vyhasnutých továrenských komínov, tri štíhle vežičky kostolov a mohutná kopula synagógy – vcelku prostučká a jednoduchá línia striech, málo zelene a záhrad, vzdialené hory... To je chladný dojem nálady prvého celkového obrazu Lučenca. A ďalšie dojmy zmenia a doplnia tento obraz nepatrne.“
Veľkým problémom Lučenca bola voda a kanalizácia. O Lučenci Polívka píše, že má veľmi slabé pramene pitnej vody, ktorá je na mnohých miestach veľmi nezdravá. Je to veľký nedostatok, ktorý sa dá odstrániť jedine zriadením vodovodu. Projekt bude snáď uskutočnený v najbližšom čase. Len čo bude vodovod, možno tiež vybudovať moderný systém kanalizácie a ihneď veľmi stúpne zdravotný stav a hodnota mestského prostredia. Nedostatok pitnej vody snažia sa zmierniť artézske studne a dobrý prameň pitnej vody v mestskom parku.
Z blízkeho okolia obce Kalinovo nosia chudobné ženy v krčahoch chutnú šťavicu, čím si zarábajú na výživu. Viac podnikavosti bolo by treba a mesto by mohlo byť zásobované chutnou vodou z okolitých minerálnych prameňov – šťavíc – vo väčšej miere, a bolo by to k prospechu nielen podnikateľovi, ale po stránke zdravotnej najmä občianstvu.
Z toho, čo Polívka napísal, sa javí, že Lučenec mal problém aj s čistotou ulíc a s tým súvisiacim zápachom. Na jednom mieste píše: „Hlavné ulice a temer všetky pobočné sú dobre vydláždené, čo tiež napomáha k zvýšeniu hygieny mesta.“ Dnes sa to môže javiť ako samozrejmosť, ale v roku 1928 to bola v Lučenci relatívna novinka, ako dokladajú fotografie zablatených ulíc z obdobia krátko predtým. Takisto splašky z domácnosti sa pri absencii kanalizácie vylievali na ulicu, čo situáciu nezlepšovalo: „Zdravotné pomery mesta Lučenec boli zlepšené aj prísnym dozorom nad čistotou našich ulíc, ktoré sa stále, temer denne, zametajú za výdatnej pomoci motorovej striekačky, ktorá v horúcich letných dňoch tiež primerane kropí ulice. Bohužiaľ, vodou z Tuhárskeho potoka, v ktorom je v letných horúčavách voda nepríjemného zápachu a nedostatočnej čistoty.
Uskutočnenie budujúcej sa kanalizácie a vodovodu veľmi prispeje k zvýšeniu zdravotných pomerov v našom meste.“
No a poďme konečne aj na tie svine, ktorých chov Polívka označuje ako zvláštnosť Lučenca: „Ďalej treba uviesť aj bohatstvo v chove skotu miestnych veľkostatkov a veľký chov ošípaných, ktoré sa denne vyháňajú na pastvu na okolité pasienky. Vyháňanie ošípaných patrí k zvláštnosti mesta Lučenec. Tým sa nemôže každé mesto pýšiť, aby sa ráno aj poobede v divokom behu hnali po uliciach celé kŕdle ošípaných, hľadajúc cestu k domovu.“
Nuž, to mal asi pravdu. :) Kiežby sa tak ľahko dali za hranice mesta a republiky vyhnať aj tie svine politické.
Chcel som ešte písať o priemysle v Lučenci za prvej republiky, najmä o tom, ako ho Polívka delí na slovenský, maďarský a židovský a jeho zaujímavé postrehy k tomu, ale nechám si to nabudúce a teraz radšej pridám ešte niekoľko fotografií, aby ste Lučenec mali nielen slovom ale i obrazom. Citáty aj fotky som použil z druhého vydania knihy Lučenec a kraj novohradský, ktorú sme vydali v roku 2017 a už je vypredaná. V krátkom časovom horizonte budú vypredaná aj ďalšie knihy o Novohrade: Akoby ho anjeli šili o ábelovskom kroji (posledné dva kusy tu), Spomienky z okolia horného Ipľa - zaujímavé príbehy z Málinca a okolia (posledných 5 kusov tu), Nárečie Lupoče s desiatkami zaujímavých ukážok nárečia (posledné tri kusy tu), Vôňa benzínu o motoristickom športe v Novohrade (posledné 4 kusy tu) či Ordódyovci, kováči z Ľuboriečky a Dolnej Strehovej - vzorová genealogická práca (posledných 7 kusov tu).
Ak vás podobné čítanie baví, môžete si zadarmo a bez registrácie stiahnuť celý zborník zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 (600 strán, 60 príspevkov). Ak by ste zborník chceli fyzicky, jediná možnosť je tu (posledný dostupný exemplár).
