Čitateľ s prezývkou Bublimuf v recenzii na zápisky Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny napísal: „Na to, že väčšinu knihy hlavne jazdia hore-dolu sa to veľmi dobre číta a človek si fakt môže spraviť predstavu o tom, ako to v okolí frontu vyzeralo. Miestami až mrazivo kruté.“ Keď som si to prečítal, uvedomil som si, že má naozaj pravdu, veď Samuel Činčurák bol dôstojníckym sluhom zásobovacej divízie. Ich činnosť spočívala v tom, že v zázemí nabrali zásoby, ktoré odviezli na front a z frontu zase do zázemia vozili ranených. A tak stále dokola. Činčurák ako sluha navyše musel jednať s domácim obyvateľstvom a zabezpečovať dôstojníkom nocľah a iné potreby, často krát na hony vzdialené potrebám obyčajných vojakov. Videl toho teda naozaj dosť a podľa mňa je na jeho zápiskoch vzácne práve to, že si tieto každodenné drobnosti zapisoval. Lebo vojna podľa mňa nie sú (len) skvelé strategické ťahy generálov a veľká politika. Vojna sú najmä príbehy miliónov, ktorí si to odserú, aj keď sa na nich potom zabudne. Dnes som sa rozhodol siahnuť po tých pasážach zo zápiskov, ktoré opisujú, čo sa dialo priamo na cestách. A dávam za pravdu vyššie spomínanému čitateľovi, že miestami je to naozaj mrazivo kruté.
Hlad
Hlad vo vojne nebol ničím prekvapujúcim. Na začiatku vojny bola ešte situácia civilného obyvateľstva dosť dobrá, všetci si mysleli, že vojna bude krátka, a tak vojakov, ktorí prechádzali cez ich obce, ponúkali jedlom. Toto sa však rýchlo zvrtlo. Ľudia čoskoro museli utekať pred frontom, potom sa zase vracali do svojich zničených a obvykle vyrabovaných príbytkov. Jeden príklad zo Srbska: „Teraz sme stretali celé transporty srbských obyvateľov, ktorí sa vracali naspäť do svojich bytov, bo naši dobyli Lazarevac, uprchlíci už ďalej nemohli, tak museli naspäť. Brodili sa úbohí ľudia s ich slabým záprahom, keď to nešlo kupredu, zhadzovali po kuse z voza do garádov pšenicu, múku a náradie, no všetko to málo osožilo, daktorí vypriahli svoje volky, pobrali, čo sa dalo na chrbát, voz v blate nahali a oni pomaly kráčali kupredu.“
Takto postupne obyvateľstvo prišlo o všetky zdroje a v zime už boli mnohí naozaj zúfalí: „Tu som videl, aká veľká bieda sedí na stole mnohých rodín. Deti zbierali po ceste ovos, zo snehu ho vyberali po zrniečku, ba ešte aj z konského trusu. To sušili, tĺkli a z toho si chlieb robili.“
O čosi lepšie na tom boli vojaci, jednak boli väčšinou slušne zásobení a jednak ak im pochybelo, zobrali civilom: „Pod šopou nocovali srbskí sedliaci, čo sa vracali naspäť do svojich domovov. Bol tu jeden starý človek so svojou starenkou. Boli otrhaní ako lipa, videlo sa, že sú chudobní, so sebou mali jednu sviňu, to im iste bol celý majetok. Naši trainvojaci im ju násilne odňali, darmo oba plakali, nič nepomohlo, sviňu zabili a varili guľáš. Ja ho nejedol, ani môj kamarát nechcel, radšej sme obaja išli hladní spať.“
Ale i tak sa stávalo, že aj vojaci sa museli uspokojiť len so surovou kukuricou, ktorú (ako inak) pobrali domácim. Mávali aj problém s vodou: „Celou cestou bola bieda o vodu, no tu najhoršie. Brali sme z jamy ku pitiu, kde zdochnuté kone ležali.“
Smrť
Ak vyhladované civilné obyvateľstvo v zlom počasí neustále uteká pred frontom a armádami, je ľahkým terčom pre zubatú. Fyzické aj psychické napätie si deň čo deň vyberalo svoju daň: „Na druhý deň zavčas rána poberali sme sa za cestou, ja ako vždy, tak i teraz, šiel som peši. Pri Ube stál transport sedliakov, na jednom voze horela svieca, dokonávala starenka, pri voze stálo zopár žien a detí.“
Títo nešťastníci nemohli ani dúfať v slušný pohreb, len taký, ako situácia umožnila: „Na druhý deň, keď sme sa pohli ďalej na cestu, šiel som peši, aby bolo ľahšie koňom. Ako idem na kus, tu nájdem voz plne naložený batožinami a deťmi, dakoľko žien vedľa cesty kopalo jamu, chceli tu pochovať starca, ktorý umrel na ceste. Úbohý starec už dokonal pozemskú púť, už neuvidí, ako sa vojna skončí.“
Ešte horšie ste dopadli, ak pri vás neostal nikto blízky: „Hneď pri meste nad priekopou zakopávali dvaja od robotníkov jedného starého Srba, boli ho našli v blate mŕtveho. Bola to taká jama, že mu z nej nohy trčali von, trochu ho zahádzali zemou a už bolo dobre.“
Blato
V lete a kým nepršalo boli cesty pomerne v poriadku. Ak si teda odmyslíte mraky prachu. Horšie bolo, keď začalo pršať a prach sa zmenil na blato. Na viacerých miestach Samuel Činčurák spomína, že ho bolo až do pol kolies a osi hrnuli po ňom.
„Tej noci prišiel jesenný studený dážď, kone vonku pod holým nebom na zime oziabli, kone nenaučené boli nespokojné, jeden z najlepších jazdeckých koní sa odtrhol a šiel svetom. Ráno ho poddôstojníci šli hľadať, no márne, nenašli ho. S tým zase čas ušiel, ale už ďalej nemohli sme sa meškať, museli sme na cestu sa brať. Dážď nás cestou sprevádzal a studený chladný vietor spytoval sa, ako je kto oblečený. Na poludnie prišli sme ku prístavu v Bosanskej Rači, ja som radil, aby sme šli ďalej, pokiaľ sa vidí, no páni dôstojníci chceli si tu poobedovať, bo tu našli jedného dôstojníka, s ktorým sa v Subotišti zoznámili. Prechodil som sa vedľa Sávy, tu boli dve veľké hŕby poštovných po päť kilo balíkov. To bolo chatrne prikryté, takže mokli na daždi, úbohí vojaci mohli čakať z domu poslané veci, ktohovie, či ich dostali a ak ich aj dostali, aké boli. V teplej izbe pri pohári zabudli naši páni dôstojníci na cestu. Pred večerom sme sa pohli, prebehli nás štyri ťažké automobily, chcejúc ísť do Šabacu, šli pred nami po moste, ktorý tu bol spravený cez Drinu. Keď prešli most, tu beda, uviazli do blata, že ani pohnúť. Čo sa nachodili honvédi pozadu v rezerve, museli prísť, naviazali povrazy a ťahali, no ani tak to nešlo.“
Keď už bolo blata priveľa, na jeho odhadzovanie boli najatí alebo prinútení civilisti: „Studený vietor dul, mrzlo a sneh poletoval, nebolo ani div, veď už bol na konci november. Dôstojníci i my dvaja sluhovia spali sme v lodi, ktorá tu stála. Furmani na poli okolo vatry. Druhý deň zavčas rána pohli sme sa, aby sme sa znovu brodili po blate. Po Drbec šlo to už trochu lepšie, bo tu pracovalo na stá a tisíce ľudí, ktorí brali z cesty blato a odhadzovali. Keď sme prešli Drbec, nastalo brodenie v blate znova. Cestou som videl, aké je nemilosrdné ľudské srdce, viacerým kone nevládali ťahať a oni ich bili, až ich aj zabili.“
Práce na cestách spomína Činčurák na viacerých miestach a zďaleka nie vždy práve v pozitívnych súvislostiach: „Raz doviezli na lodi kamenie, čo sa malo rozbíjať a cesta ním posýpať, robotníci si posadali jeden vedľa druhého od lodi až na breh Sávy a podávali jeden druhému. Bolo to niečo smiešnyho, a keď si človek predstavil tú hlúposť, tak niečo odpornyho.“
Alebo: „Ráno, keď sme vstali, robotníci už stáli na ceste. Boli to Maďari a Rumuni, no tak pracovať nikdy som nevidel, daktorí mali tie malé lopatky, čo pechota má, priviazali si to na kus dreva, daktorí ku daske, každý toľko blata odhádzal, aby si miesto spravil, kde si zastal, podoprel sa a díval sa, ako sa treňáci brodili v blate. S tou pracovnou silou bolo zrovna toľko ako bez nej.“
Toľko teda o tom, čo sa napríklad dalo vidieť na cestách v prvej svetovej vojne. Mohol by som ešte prihodiť príhody o zime (ako vojaci spálili civilistom ploty či nové vozy) alebo šikanovaní furmanov – tiež civilistov, ktorí boli pri vojsku za plat – stalo sa napríklad, že meškali s odchodom, načo ich poddôstojníci rúbali bičmi a šabľami. A ešte mnoho ďalšieho. Prihodím na záver ale už len jednu príhodu o tom, ako Činčurák v jednej obci na ruskom fronte hľadal dôstojníkom ubytovanie: „Hľadal som byt pre nadporučíka, ale tu nebolo, boli to domky ako chlievy, vnútri zápach, že sa chcel človek zadusiť. Konečne som našiel trochu lepší dom, bol to „Ďak“, zástupca učiteľa. V kuchyni krava ležala a v izbe teľa. Rodina nebola veľká, tak som mal miesto na lavici. ... V tejto dedinke som videl toľko biedy, akú ešte nikdy v mojom živote. Ženy a deti prosili o kúsok chleba a trochu kávy. Čo som mohol, to som podal úbohým.“
Zápisky Samuela Činčuráka sme teraz opätovne vydali v malom náklade, hľadajte tu. Popri tom sme vydali aj nemenej zaujímavé zápisky ďalšieho slovenského vojaka z prvej vojny, Jozefa Macha, o ňom na budúce. Nájdete ich aj spolu za lepšiu cenu a pre niekoľko najrýchlejších sme nachystali tri knihy za cenu dvoch. Tou treťou knihou sú Činčurákove Jarné kvety, ktorá vám dá nahliadnuť do sveta Samuela Činčuráka mimo armády. Ďakujeme za podporu.
