O Samuelovi Činčurákovi a jeho 51-mesačnom pobyte na frontoch prvej svetovej vojny som už popísal dosť. Zaoberal som sa jeho pohľadom na alkoholizmus v armáde, o tom, ako vojaci riešili potrebu sexu či o utrpení koní. V tomto predvianočnom čase možno nezaškodí pozrieť sa aj na to, čo si Činčurák zapísal o Vianociach vo víre vojny. Na fronte ich strávil štvoro a hoci sú jeho poznámky k nim skôr stručné, rozhodne sú zaujímavé.
Sviatky v roku 1914 strávil ešte na srbskom fronte: „Vianoce a Nový rok slávili sme v Kátyi, sedliaci nezabudli pri tom ani na nás, no prišli nám aj balíky z domu a k tomu sme dostali aj od veliteľstva pekné dávky, tak sme mali veselé sviatky. Po Novom roku bol môj poručík povýšený za nadporučíka.“
O rok neskôr už boli na ruskom fronte, kde situácia ani zďaleka nebola taká pokojná: „Zima prišla a s ňou aj veľké zrážky. Na deň Božieho narodenia ráno asi o štvrtej hodine začali Rusi strieľať a to tak, že na 20 kilometrov sa okná triasli, večer sa mi chcela sviečka v izbe zahasiť. Pár dní a nocí Rusi napádali, už sme si mysleli, že prelomia, no predsa sa nepodarilo. Na ruské Vianoce naši im streľbu vrátili, zrovna tak veľkú, akú si požičali, no preto fronta zostala na tom samom mieste.
Po vianočnej ruskej ofenzíve bola preložená naša 42. divízia do Okna a Jurkovca, preto aj my museli z tohoto hniezda bližšie k divízii.“
Najpodrobnejšie opísal Činčurák vianočné sviatky v roku 1916: „K Vianociam pripravil náš stotník štedrovečernú hostinu, na ktorú povolal všetkých staffelkommandantov. Jedli, pili, hostili sa celú noc, oni mali všetkyho, čo ich po tamtých, čo hladom umierajú v zákopoch! Bol som rád, že som nemusel byť prítomný ako ostatní sluhovia. Keď som sa aj nehostil, bol som spokojnejší s prázdnym žalúdkom. Spozoroval som, že daktorí dôstojníci to zniesť nemohli. ... Na Silvestra stotník zase spravil hostinu, kde sa zišlo 14 dôstojníkov. Teraz už ani mňa neobišlo, bo chyboval zverolekár a jeho sluha a náš lekár chcel mať spoľahlivého človeka, bol si vybral mňa. Pokiaľ páni večerali, mal som slúžiť pri stole, pričom som mal príležitosť pozorovať vzdelanosť tohto sveta, nikdy som si nepredstavoval, že by aj medzi vzdelanou triedou nachodili sa mladé aj staré prasce. Páni si boli dali vymaľovať jeden nemravný obrázok, ktorý mal byť cez dvanástu odhalený, lenže nemali trpezlivosť, odkryli ho skôr a takými ďábelskými myšlienkami vstúpili do nového roku. Keď bolo po večeri, nahal som pánov a šiel som do môjho bytu a tam som s mojím Bohom čakal Nový rok. Páni pili, hulákali do rána a voči Novyho roku opilí sa rozišli.
Na Nový rok delili vojakom dárky, čo boli poslané z vnútrozeme. Čo som videl, daktorí dostali pekný dar, no vojaci dostali každý desať kusov cigaretľou a milý kalendár v cene desať halierov. Taký som aj ja dostal, taký bol novoročný dar! Keď inšie nemali dať, už si aj to mohli nahať, ale čo by sa písalo do novín, koľké dárky sa poslali vojakom v poli stojacim. Škoda, že pravdu nenapíšu: ‚Poslané dárky dôstojníkom po komandoch a nie vojakom!‘“
Posledné frontové Vianoce zažil Činčurák v roku 1917, tesne pred odchodom z ruského na taliansky front: „Blížili sa Vianoce, áno, štvrté Vianoce na bojišti. Veľké prípravy sa nerobili, bo nebolo z čoho. Pán Nadofficial bol odišiel na dovoleno, dostal 35 dní a to už šiesty raz počas vojny. Ostatní dôstojníci boli radi, že kocúr nebol medzi nimi, tak že si prevedú dobrú vôľu, čo sa aj stalo. Prečo by si nepovolili, keď môžu, veď je vojna!
Pred samými Vianocami prišla správa, že musíme opustiť túto frontu a ísť na druhú. Správa nás nepotešila, veď to nie je žiadna sláva v zime mašírovať, no rozkaz je rozkaz, poslúchať sa musí, keď je vojna. Pozdejšie prišlo, že až po Novom roku. Vianoce a Nový rok strávili sme v Gromešti. Ku Vianociam fasovalo sa víno, rum, ó, to zase nastala radosť u tých, čo pod mocou to mali, bo od tých čias ani na oči vodu. Zástupca nadofficiálov officiál Dr. Margulies, bárs bol Žid, predsa sa toho zaujal, aby spravil mužstvu radosť, lenže si ju mnohí pokazili, bo sa poopíjali. Strava cez sviatky bola naozaj dobrá, no akú mali tí pred nami v zákopoch, neznám. Chleba sme im poslať nemohli, keď nebolo múky, z čoho by sa bolo napieklo? Tak dostali jednu weknu (bochník) na šesť dní, nuž mali smutné Vianoce! Naši páni dôstojníci mali všetkyho, čo im srdce zažiadalo, iba ‚tatačie mlieko‘ im chybovalo. Nielen naši dôstojníci, ale všetci okolo nás, čo som ich znal, mali nad mieru!“
Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).
Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.
