Obilie
Na obilie bol zavedený monopol už v roku 1935, teda ešte pred vojnou. Pre gazdov a roľníkov to znamenalo, že svoje produkty nemohli predávať voľne, ale len štátu za vopred určené ceny. Nákupné spoločnosti vyplácali roľníkom 158 Kč za metrák pšenice, 134 Kč za raž, 129 Kč za jačmeň a 125 Kč za ovos a kukuricu.
Cez vojnu sa situácia ešte zhoršila, možné príčiny ponúka kronikár Málinca: „Úroda obilia bola v roku 1940 podľa správ ministerstva hospodárstva taká, že aj bez zásahu úradov mala vystačiť do novej úrody. No nestalo sa tak, už v apríli sa začal zjavovať nedostatok múky. Príčinou bola nie nedostatočná úroda, ale nízko určené výkupné ceny obilia. Predchádzajúci rok bol zlý na krmivo pre dobytok. Ceny toho boli vysoké a na druhej strane nízke ceny obilia priamo nútili roľníkov, že obilie skŕmili a nedali ho k výkupu Slovenskej obilnej spoločnosti. Preto sa zjavil nedostatok múky a vláda nútená bola zaviesť regulované hospodárenie s múkou. Určila množstvo, aké môže producent obilia pre seba podržať a aké množstvo môže a má dostať občan nemajúci zásoby vlastné. Vďaka tomuto úradnému zákroku zásobovanie múkou a chlebom až do novej úrody bolo vyhovujúce.“
Konkrétne čísla nachádzame v kronike Brezničky: „Mlatba obilia konala sa pod netušenou kontrolou. Presné záznamy mali viesť strojníci, aby sa vedelo, kto koľko vymlátil zbožia. Tak došlo k tomu, že množstvo úrody bolo kontrolované a prebytok musel byť odovzdaný obilnému monopolu. Určené bolo pre člena rodiny 240 kg obilnín na rok (pšenice, raži, jačmeňa). Prídelová múka pre veľmi ťažko pracujúceho 10 kg, pre ťažko pracujúceho 8 kg a pre ostatných 6 kg.
Neskoršie bolo určené pre člena rodiny roľníckej určené 210 kg na rok a pre ostatných 170 kg. Prídelová múka na veľmi ťažko pracujúceho člena 8 kg, na ťažko pracujúceho 6 kg a pre ostatných 5 kg mesačne. Občianstvo toto opatrenie neprijímalo vďačne.“
Múka sa od 1. júna 1941 predávala len na lístky, od 1. septembra sa v mlynoch mohlo mlieť len na povolenie vydávané notárskym úradom. Úradné ceny obilnín boli v roku 1941 takéto: za metrák pšenice 195 Ks, raž 166 Ks, jačmeň 134 Ks a ovos 154 Ks. Začal sa rozmáhať čierny obchod, ktorému sa budem venovať osobitne. Teraz naznačím aspoň toľko, že ceny obilia na čiernom trhu boli 800 až 1000 Ks za metrák, múka (úradná cena 4,60 Ks) sa predávala za 20 až 25 Ks kilogram. Tu si môžete pozrieť, aké boli v tomto období v hornom Novohrade zárobky.
Postupne sa sprísňovali aj podmienky pre mlátenie: „Ku každej mláťačke bol menovaný komisár, vo väčšine prípadov to boli učitelia, abiturienti stredných škôl a vysokoškoláci. Títo mali dohliadať, aby všetko obilie už vymlátené sa správne a ihneď odvážilo a potom zapísalo do knihy zvanej Kniha o mlatbe.“ (kronika Veľká Ves, 1941) Roľníkovi potom vydelili jeho úradne stanovený prídel a zvyšok musel odpredať za štátom stanovené ceny. I tak však kronikár Veľkej Vsi konštatoval: „I keď mlátenie obila sa dialo pod prísnou kontrolou, roľníci chlieb nikdy nežiadali, lebo obilia mali omnoho viac ako bolo stanovené množstvo, takže mohli z neho ešte aj na čierno odpredať.“
V ďalších rokoch sa opatrenia ešte sprísňovali: „Každý majiteľ mláťačky alebo jeho námestník (strojník) na Okresnom úrade, toho času v Lovinobani, musel zložiť kauciu 2 000 až 2 500 Ks, ktorá sa len po mlatbe vrátila, aj to len v tom prípade, ak u mláťačkára žiadne závady neboli zistené. ... Mletie obilia mohlo sa vykonávať len na predbežné povolenie notárskeho úradu, a to množstvo prislúchajúce na členov rodiny.“ (kronika Veľká Ves, 1942)
Dokonca aj „zosýpka pánom farárom a kantorom sa nesmela dávať v zrne, ale len v peniazoch.“ (kronika Rovňany, 1942)
Zabíjačky
Čo sa zásobovania týka, medzi najproblematickejšie komodity počas vojnových rokov patrili masť či mydlo. Ako súviselo mydlo so zabíjačkami, vysvetľuje kronikár Málinca v roku 1939: „Nedostatok mydla odstraňovali si ľudia tým, že kto mohol, každý si ho varil doma z odpadkov zabíjačiek a z kúpeného loja.“
Po problémoch v rokoch 1939 a 1940 bola v ďalšom roku „badateľná náprava. Jej pôvod bol v tom, že kto len mohol, kŕmil ošípané, a tak i naši mäsiari, hoci i ťažko, ale každý týždeň vedeli opatriť ošípané k zabitiu, a tak zásobovali svojich ľudí potrebnou masťou. Vláda ale i tu zaviedla regulované hospodárenie. Podľa toho mäsiari už nesmú ľubovoľne zakupovať ošípané, ale len cestou komisárov Slovpolu (Slovenská živočíšna spoločnosť), ktorá dostala na to monopolné právo. Od septembra sa už takto hospodárilo a osvedčilo sa. Všetky ostatné druhy mäsa tiež podliehajú regulovanému hospodárstvu. Je upravená i týždenná dávka na osobu, ale to sa nepraktizovalo, lebo obec je síce početná na duše, ale nie všetci si môžu mäso kupovať, a tak tí, ktorí si to môžu dovoliť, dostanú u mäsiarov ľubovoľné množstvo mäsa. Pravda, bravčového nie vždy.“ (kronika Málinec, 1941)
Podobne ako s obilím, ani s kŕmnikmi sa nesmelo obchodovať voľne, výhradné právo dostal Slovpol. Cena kŕmnikov bola 12 až 14 Ks za kilogram živej váhy.
Situáciu v roku 1942 popisuje kronikár Málinca: „Zásobovanie mäsom bolo veľmi dobré. Hovädzieho, teľacieho a ovčieho mäsa bolo dosť. Bola síce úradne stanovená týždenná dávka mäsa, ale to sa veľmi nedodržiavalo, keďže ho bolo dosť. Ceny boli 16 až 20 Ks za kg. Výnimkou bola bravčovina. Tú mäsiari nevedeli dostať, lebo s bravčovým mäsom obchodovalo sa prídelovým systémom a ústredná nákupňa za úradne stanovené ceny málo vedela zakúpiť, a tak i mäsiarom málo prideľovala. Veľmi hľadaným článkom u mäsiarov bol loj a tukové odpadky. Loj sa užíval na jedenie pre nedostatok inej masti a na výrobu mydla, keďže zásobovanie mydlom bolo veľmi nedostatočné.
Novinkou v zásobovaní s masťou bolo, že každý chovateľ – vykrmovateľ – ošípanej musel odovzdať na ciele verejného zásobovania 5 kg slaniny z prvého kusa a z každého ďalšieho 10 kg slaniny. Výkupná cena bola 20 Ks za kilogram. Okrem toho mäsiari z každého zabitého kusa museli odovzdávať určité množstvo loja.“
V roku 1943 popisujú kronikári ďalšie obmedzenia, ktorými štát zaťažil chovateľov: „Kŕmne svine bolo dovolené zabiť len na základe zakáľacieho lístka vystanoveného notárskym úradom za cenu 10 Ks a z každej zabitej svine sa muselo odovzdať 3 kg hrubej slaniny po 25 Ks.“ (kronika Brezničky)
„Začiatkom roka boli pre každého pestovateľa dobytka povinne zavedené knižky, takzvané evidenčné listy. Každé teľa sa musí dať na notárskom úrade do nich zapísať. Toto opatrenie je vojnové, aby sa na čierno nezabíjalo, lebo mäsiarom jatočný dobytok a ošípané prideľuje Slovpol. Dobytok niže dvoch rokov sa nesmie porážať. V mestách je prídel mäsa malý.“ (kronika Rovňany)
„Zabíjať sa nesmelo ľubovoľne, ale podľa počtu členov domácnosti. Na troj- až štvorčlennú domácnosť pripadla len jedna ošípaná, na päť až osem členov dve ošípané a na deväť až dvanásť členov tri ošípané. V ktorej domácnosti boli len dvaja členovia, ošípanú zabiť nesmeli. Tiež v takej domácnosti, kde boli traja či štyria členovia a chceli zabiť dve ošípané, to nesmeli, lebo im notársky úrad povolenie nevydal a v tom prípade zabíjali ľudia na čierno a potom mäso a slaninu ukryli, ale i to nebolo potrebné, lebo nikto nehľadal. Pri predaji a kúpe kŕmených ošípaných tiež nechýbal čierny obchod.“ (kronika Veľká Ves)
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
