Michal šéfka ťa zháňala, Michal termín je zajtra ráno, Michal máš do návrhu doplniť čiarku...alebo bodku za slovom..Michal! termín, šéfka, termín, úloha, porada, materiál, odpoveď...stop!
Ozvena teraz už príjemne zbytočných spomienok zaniká niekde v zlovestne pôsobiacich tvárach ospalých ukrajinských colníkov. Čaká ma dobrodružstvo a oni ako keby to vedeli. Majú ma rovnako radi ako ja ich. Posledný zlovestne ospalý pohľad a po šiestich rokoch mám ďalšiu štempel s Україна v pase. Tentokrát s podarene smiešnou ikonou lietadla.
Vítajú ma выключене led lampy Kyjevského letiska Borispiľ, ktorého terminály sú srandovne „prepojené“ vonkajším pešibusom. "You cannot see it, but must be there for sure", povedal mi akýsi mladý Sergej lámanou angličtinou ukazujúc v hmle niekde do diaľky na miesto, o ktorom sa ma snažil presvedčiť , že na ňom existuje terminál B. V takých hustých – 30 stupňoch alebo ešte hustšom lejaku majú cestujúci zrejme o zábavu postarané. Ukrajina.
Pijem pivo. Černigevské za neukrajinské 2 eurá. Vo výstrednej konkurencii Stelly Artois, Heinekenu, Becks a iných „pravých“ ukrajinských pív je to vcelku exhibicionisticky lacné riešenie. Odvšadiaľ sa ri(ha)nie neukrajinsky prečudesná hudba občasne prerušovaná hláseniami vystresovaným cestujúcim o tom, ktorý gate ešte snáď stihnú . Nejaký nemčúrisko opodiaľ kašle na hlásenia aj rihannu. Sŕka ostošesť neexhibicionistiký Heineken a rozčúlene pretáča strany Suddeutsche Zeitung plný reportáže zo spackaného zápasu Nemecko-Švédsko. Som ja naozaj na Ukrajine? Objednávam si ešte jedno malé exhibicionistické a čačníčka odo mňa opať žiada číslo mojho letu ťukajúc ho do nevzhľadného monitora pripomínajúceho výherný automat v Las Vegas. Pýtam sa:“ why again you need it? Because it´s sisťem“ odpovedá. Ale áno. Som na Ukrajine.
„Gate no. B1“, presviedča ma svetelná tabuľa s informáciami o letoch. Gate no. B1 má tú česť pozorovať cestujúcich smerujúcich do Minska. „Your flight was delayed on 1350 PM“ hovorí mi akási mladá ukrajinská uniformovaná modelka. O chviľu ma o tom presviedča aj svetelná tabuľa. Sadám na studenú designovo zaujímavú kovovú lavičku a v polospánku pozorujem dve čierne ženy odeté v čiernom vzrušene debatujúce v mne neznámej reči. Priestor pred Gate no. B1 je plný cestujúcich rôznych etník a veľkosti očí. „Pravé slovanské“ tváričky neuniformovaných modeliek sa miesia s potmavšími a drsnejšími črtami kaukazanov. Keby som si neoplyvnený hollywoodskymi veľkofilmami niekedy predstatoval starých Grékov, vyzerali by asi rovnako. Zrejme kňaz oproti mne si naťahuje svoju dlhú bradu, pod ktorou sa skrýva kríž a telefonuje z iphonu s4. Raz darmo. Pokrok sa páči aj Bohu. Potmavšie chalaniská, ktorých oči sú ušžie ako oči kaukazanov sa pýtajú ďalšej uniformovanej modelky na let Tbilisi-Samarkand. Jej odpoveď nepríjemne prekvapuje aj ženu, ktorá mi pripomína majiteľku dače niekde na predmestí Biškeku. Čas sa pomaly blíži k magickej 1345PM. Ukrajina.
Gate opened and boarding. Pobavene sledujem disciplinovaný rad netrpezlivých cestujúcich a úplne flegmatického Kanaďana, ktorý z lavičky pobavene sleduje disciplinovaný rad netrpezlivých cestujúcich. Lietadlo na prasknutie plné. Disciplinovaní cestujúci netrpezlivo čakajúci na odlet. Vzlietame 1430PM. Vraj sme čakali na nejakých cestujúcich z New Yorku. Ukrajina.
Miesto pre klišé:
Vždy som v sebe pociťoval tak trošku tulácku povahu. Neznáme diaľky ma lákali viac ako parížske kaviarne, londýnske puby či bazény Šarm-el Šejchu. Bolo to však radšej často ako vždy zložité. Raz nedostal dovolenku jeden kamoš, raz druhý. Inokedy som ju nedostal ja. Raz ochorel jeden kamoš, raz druhý. A tiež som niekedy ochorel ja. Raz sa nechcelo jednému kamošovi a raz zas druhému. A tak podobne.
Z nepríjemne užitočných myšlienok ma vyruší daľšia uniformovaná ukrajinská modelka. Podáva mi nejakú krabičku, ktorá po otvorení vzdialene pripomína food multipack zo Star Trecku. Pár olív, jeden syr, jedna šunka a šalát s majonézou. Jedlá z lietadla sú výnimočné svojou kreativitou.
Začínam byť netrpezlivý už aj ja. Rozmýšľam či letíme nad Čiernym Morom, ale občasný pohyb lietadla smerom na Juh ma presviedča o opaku. Definitívne ma o tom presviedča môj spolusediaci, s ktorým sa dohováram rukovonohovou angličtino-ruštinou. Má vraj nejaký unknown biznis v Ivano Frankivsku, neznáša Ukrajinu a pozná Slovensko. Ubehli 2 hodiny. Večerné predstavenie kaukazu spúšťa smrsť štuknutí na lacných foťákoch a ja sa nadšene pridávam. Klesáme a môj spolusediaci telefonuje. Bezpečnostné predpisy u prdele. Vynára sa krajina posiata malými dedinkami bez miest a šedivo uniformné paneláky ost-bloku jediného veľkého mesta v nej. Tbilisi. Colníčka mi pri pohľade do môjho pasu s úsmevom podáva krabičku s malou vínnou fľaškou. Stojí na nej: Georgia, birthplace of wine. Takto sa to robí Slováci.
Vitajte v Gruzínsku.
Začína sa moje takmer polročné spoznávanie tretieho sektora v tejto krajine, ktorá na propagačných materiáloch hrdo odmieta označovať samu seba za exotickú.
Tak niečo zas nabudúce...
mv
