Taký japonský horor, to je ono. V piatok som si za hore uvedených podmienok (okrem druhej...) pozrela jeden fakt strašidelný. Dark water.
Ak mám pravdu povedať, dej si veľmi nepamätám, vlastne som toľko odbehovala do kuchyne a späť a na chodbu a späť, že čistý čas pozerania filmu je biedny (tá druhá podmienka je dobrá nielen na upokojovanie vystrašeného radosabojiteľa, ale aj na nutné doplnenie deja).
Tak viem len toto. Mladá žena sa presťahuje so svojou 6-ročnou dcérkou do nového bytu, kde čoskoro nato začne cez steny presakovať voda... Všetko je tajomné, nebezpečenstvo číha z každej kvapky vody (hlavný nositeľ zla). Kamera, strih, hudba, všetko je na jedničku. Farby sú tak ponuré, že aj bez strašenia by ma z filmu mrazilo. Prekvapenie (teda to bububu) prichádza nečakane, bez zvláštneho upozorňovania hudbou. Pre môj nízky tlak ideálne.
Časť filmu som presedela zakrytá po uši (a hlavne oči) v perine, časť som odpočúvala v kuchyni, niečo v kúpeľni. Potom, čo v jednej scéne začala do vane tiecť špinavá voda a popri tom aj čudne bublala, som kúpeľňu vymenila za chodbu. Takticky. A potom keď z kohútika vyliezli kadere čiernych vlasov... brrrr!
No, veľa som vám asi o tom filme nepovedala, ale keď sa radi bojíte, tak si ho pozrite, ale pochybujem, že budete o ňom vedieť viac :).
(Autorka textu je špinavá a zásadne odmieta vstúpiť do kúpeľne.)
