Ako Pes Študovaný má Bobinko samozrejme viac povinností a zákazov ako za stavu predošlého. Taký správny PŠ sa nemôže škrabkať na verejnosti (dedko a prečo? Lebo je študovaný!), nemôže mať svoju búdu (čiže skriňu zo starého televízora) „neviditeľnú“, mimo bráničkového videnia, ale šup s ňou na miesto „viditeľné“, pekne na stred dvora (babkin komentár nereprodukovateľný). Jasná výhoda tejto pozície je blízkosť malinového kríka, čo je v prípade PŠ Bobinka bezpredmetné, pretože je nemalinožravec.
Ďalej taký PŠ má zakázané zavýjať. Aj v noci na mesiac, aj cez deň na sanitky. Čo je veľká škoda, lebo široko-ďaleko nenájdete súcitnejšie zavýjajúceho psa ako je Bobinko. Zavýja, teda zavýjal odušu.
Samozrejme, že okrem zákazov a povinností k stavu Pes Študovaný patria aj nejaké tie výhody. Teda až jedna. Ale dôležitá. Bobinko, už ako vysokopostavený člen našej svorky s titulom obranca a strážca, nemusí každé ráno jesť chlieb namočený v mlieku, babkinu špecialitku. Dedko totiž vyhlásil, že Psy Študované také niečo nejedia (aj dedkov slovník sa zmenil, žiadne nežerú, ale nejedia...). Bobinko už môže iba mäsko, koláče a napolitánky.
A to posledné Bobinko miluje viac ako mňa.
PŠ v akcii, pýta si napolitánku...
A tuto cez dvere pozoruje babku pri varení, či posolila, či pridala dosť korenia...
