Zatiaľ čo v súčasnosti je obchod s emisiami obmedzený na niekoľko odvetví v niekoľkých krajinách, my by sme ho radi rozšírili na všetky odvetvia a na čo najviac krajín, vrátane rozvojových. V odbornej hantírke, nechceme sa zamerať iba na odvetvia v smere upstream (producenti palív, ktorí pri ich výrobe vytvárajú emisie) alebo iba na bod zvaný point of emission (teda tí, čo palivá použijú pri výrobe a opäť vytvárajú emisie) ale zahrnúť celý proces, ktorý sprevádza cyklus výroby. Každá krajina dostane pridelené množstvo emisií, ktoré môže spolu vyprodukovať a tie sa rozdelia medzi jednotlivé odvetvia a firmy v krajine. Keď firma bude potrebovať vypustiť viac emisií ako dostala, bude ich musieť kúpiť od firmy, ktorá si tie svoje neminula.
K procesu vytvárania dohody, ktorú chceme na záver konferencie podpísať, patrilo aj štúdium odborných dokumentov alebo účasť na konferenciách. Ja som bola napríklad vďaka spoločnosti Enel na konferencií organizovanej Americkou obchodnou komorou a Americkou ambasádou, kde som zistila, že na Slovensku je najmä „smer upstream“ na to celkom dobre- 89% všetkej energie vyrobenej na Slovensku je vyprodukovanej bez vypúšťania emisií do ovzdušia.
Aby som svoje rozprávanie doplnila príkladom z reálneho života: keď teda výrobca energie, napríklad spomínaný Enel, využije len tak málo emisných povoleniek, môže ich predať napríklad takému DHL, ktoré pri preprave neplánovane veľkého počtu zásielok môže potrebovať vytvoriť o niečo viac emisií. A nakoniec peniaze získané za emisie, môže výrobca energie investovať do nových ekologickejších technológií.
Znie to rozumne a nádejne a predsa to prináša veľké obmedzenia ekonomikám a preto sa až tak nehrnú do implementácie. Preto sme v našej fiktívnej dohode mysleli aj na sankcie a záväzky. Len či USA nebudú proti a získame na to podporu EÚ? Všetko sa uvidí až na konferencií v piatok 22.3.2013. Sama som zvedavá na výsledok.
Autor: Daniela Nováková
