Písmo:
A-
|
A+
Víchor jej hladí žiarivé vlasy,
tváričkou, perami so smútkom vlá si.
Sleduje tichúčko jak padá sama,
kde len má dno tá prekliata jama?!
Beda, tie nádeje, čo o ne stála!
Lpí na nich, nepustí, drží jak skala.
Skala ju ťaží, topí a trápi!
Nenájde brehy, stiahnu ju drápy.
Besnota kráča po hlavných strádach,
obzerá, jačí, dušu si stráda.
Nač komu bdelý sen o cudzom mori...
Z mŕtva sa vzmáha a mŕtvo ju zmorí.
