Slávik

Keď písali hviezdy pamäte,
spred časov slnka a prírody,
nejedna slza sa pomätie
z pádu iskry dňa do vody.

V nebi sú krídla, poklady, let.
V hlbinách jas, draci, odvaha.
Tu na zemi často tepla niet,
tu už nikto s ničím neváha.

Plač slávika navždy ponára
svoje líca do kúta duše.
Spieva, držiac sa konára.
Bes ho vo výškach nepokúše.

Poď, dieťa, po stráni do lesa!
Veď nástrahy vietor zatají...
Až srdce chybou zaplesá,
budeš pusto ležať na kraji.