Na lavičke sedel kominár

Kominár sa zohol, napravil si zrolované ponožky, zašnuroval topánky, zodvihol hlavu a usmial sa na mňa. Biela kominárska čapica mu spadla do čela a on podvedome žmurkol. V očiach mal zvláštnu iskru. Takú nemajú všetci kominári. Len niektorí.Bol to pravý nefalšovaný kominár. Teda, skoro. Nebol totiž od sadzí a oči mu nesvietili zo začmudenej tváre. Ale aj tak som sa chytila za gombík a na okamih zatvorila oči.Sebecky som si priala zdravie a slnko a radosť zo života a lásku.Keď som otvorila oči, lavička bola prázdna. Nesmelo som k nej podišla, dotkla som sa jej a dúfala, že dotykom kominárovej lavičky moje priania ešte umocním. Načiahla som ruku a zbadala takmer neviditeľný čierny fliačik. Prstom som sadze zotrela, pomazala si nimi gombík a odišla.Zdá sa mi, že sa moje priania plnia akosi rýchlejšie. Ďakujem.