Príslušníci kmeňa Anangu, ktorý tu stáročia žije, verili v nadprirodzené sily a o Uluru dodnes rozprávajú rôzne legendy. Jedna z nich hovorí, že horu si pri stvorení sveta, po silnom daždi, urobili z blata dvaja chlapci. Podľa inej povesti, horu sformovali obri, ktorí neskôr vytvorili človeka a darovali mu Zem. V Uluru vždy býval duch hada Wanambi, najvyšší sudca nad všetkými smrteľníkmi. Podľa všetkých legiend Uluru bolo posvätné miesto, kde domorodci chodili, aby si uctili svojich predkov a načerpali nové sily. Na stenách jaskýň sa ešte stále dajú pozorovať ich zachované kresby.
Každý turista by mal vedieť, že vystupovať na vrchol skaly je zneuctenie viery domorodcov. Ale ktože by dnes veril na povery a nechal si ujsť príležitosť pozerať sa na okolitú krajinu z výšky 348 m? A tak sa po červenej kôre slávnej skaly každý deň driapu skupinky turistov vyššie a vyššie. Zo začiatku výstup nie je ťažký, o niečo vyššie sú na pomoc primontované reťaze, takže túra na vrchol sa dá v zimnom období pohodlne zvládnuť. V lete je však lezenie po skale cesta horúcim peklom.
Chodník končí vo výške 860 metrov nad morom a výhľad, ktorý sa naskytne stojí za prekonanú námahu. Pod nami je nekonečná rovina pokrytá chumáčmi pichľavej trávy a pomedzi ne presvitá červená pôda. V diaľke na obzore sa dajú uvidieť obrysy Mt Conner a na protiľahlej strane Mt Olga. Zostup je náročnejší ako výstup a posledným úsekom sa mládež veselo spúšťa na zadku.
Bezpečnosť turistov je v celej Austrálii na prvom mieste a ak sa dodržujú určené pravidlá, málokedy sa prihodí nejaké nešťastie. Výstup na Uluru je zakázaný v letných mesiacoch alebo vo všetkých dňoch, keď teplota prekročí 36° C, taktiež za dažďa a silného vetra.
Kto si netrúfa na túru po skale, urobí lepšie, ak dá prednosť prechádzke okolo Uluru. Cesta okolo monolitu je dlhá 9,4 km a prehliadka trvá štyri hodiny. Odmenou za námahu budú vždy iné pohľady, iné tvary, rôzne jaskyne a výčnelky, nástenné kresby domorodcov, dokonca úchvatné jazierko so zelenou vodou. Eróziou spôsobené výtvory na skale každému pripomínajú čosi iné. Určité časti sú pre domorodcov posvätné doteraz, niekde môžu vstúpiť iba ženy, niekde iba muži, inde iba starci a sú miesta, do ktorých nedovolia turistom vstúpiť vôbec.
Územie o rozlohe 1 325 ha, na ktorom Uluru leží, bolo vyhlásené v roku 1958 za národný park Uluru – Kata Tjuta National Park. V roku 1985 bolo vrátené domorodému kmeňu Anangu. Pôvodných obyvateľov - Aborigenov tu v roku 1991 žilo už iba stotridsať.
Na Uluru každého fascinuje hra svetla a farieb pri západe slnka. Aj náš autobus zaparkoval vedľa ostatných autobusov a áut na parkovisku, z ktorého je ideálny výhľad na majestátnu skalu. Turisti posedávajú na lavičkách, vodiči autobusov prestreli na stoly biele obrusy a na prenosných plynových griloch pripravili večeru. Na privítanie sme dostali šampanské a naše večerné menu tvorili opekané klobásky, grilované kurčatá a desiatka rôznych zeleninových šalátov. Vína i nealkoholických nápojov bolo dostatok, panovala dobrá nálada, ale všetci sme napäto čakali na okamih, o ktorom sme toľko počuli.
Slnko pomaly zachádzalo za obzor a zrazu to prišlo. Skala sa zahalila do zlatistej žltej farby. Potom sa nečakane zmenila na hnedastú, o chvíľu na červenú, purpurovú, modrú. Možno trochu klamem a tie farby mali iné poradie. Od vzrušenia je ťažké presne si zapamätať celé nádherné prírodné farebné divadlo. Ale je to pravda. Skala mení svoju farbu.
