K vrcholu Vezuvu vedie dobrá asfaltová cesta a dá sa tam pohodlne dostať autom či autobusom. Pri mestečku Ercolano je treba odbočiť z diaľnice vedúcej z Neapola do Salerna a po Strada del Vesuvio niekoľkými serpentínami už prechádzame pomedzi lávové polia. Cestou pozorujeme zmenu vegetácie. Ovocné stromy a vinice vystriedajú gaštany a duby, tie sa na úpätí kopca menia na kríky, neskôr zostávajú v suchej lávovej pôde iba bodliaky a lišajníky.
Od parkoviska s názvom Gran Conno ideme kúsok pešo a v informačnom stredisku si kupujeme lístok. Je tu možnosť nakúpiť si aj rôzne suveníry a hlavne, občerstvenie na cestu. Väčšina turistov zatiaľ ponuku predavačov iba obzerá. Ale pri spiatočnej ceste asi málokto z dospelých odolá pokušeniu, aby si so sebou domov neodniesol fľašu známeho vína Lacrima Christi (Kristova slza) z úrodných viníc spod Vezuvu.
Hore cesta ku kráteru vedie po zvetranej láve a je bez vegetácie, pripomína cestu po spálenisku. Moje biele tenisky už dávno stratili svoju pôvodnú farbu, ale odmenou mi je nádherná panoráma okolia. V diaľke pod nami leží Neapolský záliv, ostrovy Ischia a Procidou, kúsok od nich Sorrentský polostrov a ospevovaný ostrov Capri.
Po niekoľkominútovom výstupe po širokom chodníku sopečného kopca stojíme pri kráteri. Tvorí ho takmer pravidelný kruh o priemere približne 600 metrov. Jeho dno leží v hĺbke 216 metrov a so záujmom pozorujeme, ako na niektorých miestach vystupujú z hĺbky biele obláčiky dymu a všade je cítiť zvláštny zápach síry. Zdá sa, že sopka nespí, iba drieme, spokojne odfukuje a čaká na svoj vhodný čas. Pre turistov nie je voľne prístupný celý obvod krátera, ktorý meria 1400 m, ale so sprievodcom sa vraj dá celá gigantická jama obísť asi za hodinu.
Sopka vznikla ako ostrov vo štvrtohorách a v staroveku ju pokladali za vyhasnutú. Ozývala sa síce niekoľkými menšími erupciami, ale jej najväčšia sila sa prejavila 24. augusta 79 nášho letopočtu. Vtedy výbuch Vezuvu niekoľkometrovými masami popola pokryl mesto Pompeje a prúdmi lávy zničil mestá Herkulaneum, prístav Stabiae a niekoľko menších osád v okolí.
V ďalšom období boli výbuchy menšieho rozsahu, ale každý pohyb mení výšku a tvar vrcholu. Posledná činnosť sopky sa prejavila v marci 1944 a odvtedy dosahuje výšku 1281 metrov.
Stojíme na jej vrchole, kocháme sa výhľadom na okolie, obdivujeme okolitú krásu a akosi sa nám ani pri pohľade do ozrutnej jamy nechce uveriť, že niekedy z tohto miesta prišla smrť tisícom ľudí. Ešte si ukryjeme do vrecka malý lávový kamienok na pamiatku a „Arrivederci Vesuvio“!
