Všade doma - dobre, najlepšie I.

1. PrahaBolo niečo po 6:30 ráno a ja som mal za sebou jednu z najhorúcejších nocí svojho života. Teplota v tých dňoch dosahovala bezmála 38°C. To spôsobilo, že sa lôžkové kupé rýchlika z Košíc do Prahy vyhrialo do tej miery, že aj napriek intenzívnemu celonočnému vetraniu sa to málo oblečenia, ktoré som na sebe z čírej hanblivosti ponechal, spolu s posteľnou bielizňou nemilosrdne lepilo na telo a nedalo mi spať. Občerstvovacie možnosti existovali, no na výber bola len horúca voda v kúpeľničke alebo pivo, ktoré malo teplotu, akú zvyčajne máva až v čase, keď už telo opúšťa. Zvolili sme teda tzv. priame chladenie a vystrčili nohy von oknom.Celkom príjemné a svieže ráno nám začalo pomaly načrtávať siluetu prvého z cieľov našej cesty, “stověžaté matky měst” Prahy, s ktorou sme v ten deň mali mať rande. O Prahe som dovtedy veľa počul, veľa videl, veľa vedel, no nikdy som ju nemal možnosť navštíviť osobne. Toto mesto žije vlastným životom, nezávislým od života jeho obyvateľov, preto jeden deň na prehliadku jeho uličiek, krčmičiek, pamiatok, či na precítenie atmosféry, vďaka ktorej toto niekdajšie sídlo kráľov, vedcov, učencov, umelcov i alchymistov stále ostáva výstavným kusom spomedzi európskych miest, jednoducho nemôže stačiť. Nám však cestovný rozvrh neumožňoval dlhšie zdržanie. Keď sme si okolo obeda celkom vyčerpaní sadli do tieňa na prahu Karlovho mosta, kde sme sa mali stretnúť s našimi tamojšími spojkami Vraždom a Ferim, mali sme už za sebou prehliadku Hradčan, Zlatej uličky alchymistov a Franza Kafku, chrámu sv. Víta aj hradných záhrad. Z nepremokavých puzdier sme vytiahli gitary, ktoré nám v nasledujúcich dňoch mali slúžiť nielen ako nástroj rozptýlenia, ale hlavne ako zdroj príjmov na krytie cestovných výdavkov – a začali sme „zarábať.”„Pánové, tady nesmíte hrát bez povolení!” ozval sa ani nie po piatich minútach muziky hlas muža v uniforme pražskej mestskej polície. Až vtedy som pochopil význam kartičiek s fotografiou, ktoré mal na predajnom stánku každý „pomostový” predavač či umelec. Predsa teda mystérium slobodného mesta umení má ešte nejaké trhliny. Nástroje sme zase schovali, z klobúka vybrali päťkorunáčku, ktorú nám tam hodil postarší evanjelický farár a prilepení k stene mosta na jedinom kúsočku tieňa v širokom okolí ako dva šváby prekvapené svetlom sme čakali na príchod našich sprievodcov.„No tu ste! Kde ste boli doteraz? My sme vás tu už trikrát hľadali a vás niet. Mali sme sa tu stretnúť o pol druhej a teraz je už tri štvrte na štyri!” povedal Vražda, keď sa konečne po výraznom meškaní objavila na ulici jeho vysoká štíhla postava vo voľnej pestrofarebnej košeli havajského plážového predavača suvenírov a kraťasoch ako z pozostalosti doktora Daktariho. Dva týždne trvajúce horúčavy sa na jeho vždy smrteľne bledej tvári vôbec neprejavili. Ak by ju obrátil k slnku, je vysoko pravdepodobné, že by zabalilo lúče a v hlbokej depresii z vlastnej neschopnosti by sa hodilo do Vltavy.„Hlavne, že ste došli. Na Václaváku je skvelá krčma s pivom za jedenásť korún. Je to síce na stojáka, ale pri tej cene a horúčave nám to nemôže vadiť,” prispel svojou troškou Feri. Keďže svoju výzvu sám hneď aj uposlúchol, nemalo význam začať niekomu vysvetľovať, že stretnúť sme sa mali o pol jednej a nie o pol druhej, ako tvrdil Vražda a že keď meškali už pol hodiny, šli sme si pozrieť orloj a Staromák - a preto nás nemohli nájsť. Každý správny „snílek”, ktorý navštívi Prahu, by sa mal do ulíc vydať až v nočných hodinách, keď z ulíc zmiznú kŕdle všadeprítomných Japoncov, ktorí si svoje obrovské dojmy ukrývajú do čím ďalej tým menších fotoaparátov. Stratia sa aj neprehľadné kolóny áut a nenápadné vreckárske prsty a rachot diskoték ostane zatvorený za dverami vysokého vstupného. Na uliciach je len noc a kde-tu schúlený žobrák. Alebo rozšafná cigánska prostitútka, ktorá by podľa veku mohla byť matkou a podľa výzoru tváre pokojne aj otcom ktoréhokoľvek z oslovených amerických či nemeckých mladíkov. Len tieto torzá modernej trhovej ekonomiky pripomínajú, že pred niekoľkými hodinami sa mestom zničujúcou rýchlosťou preháňala civilizácia. Cez deň preplnený Karlov most pláva teraz ticho nad korytom Vltavy, kde sa od vody studený vietor na drevených, dechtom nasiaknutých kryholamoch stáča nahor a chladí noc vôňou rýb a vody. Turisticky atraktívne vysvietené Hradčany už osvetľuje len oranžový mesiac - ten istý čo ich striebril v dobe, keď sa v Zlatej uličke varili zázračné elixíry, ktoré nakoniec priniesli večnú mladosť a krásu len samotnej pani Prahe. To všetko sa mi prehnalo hlavou, keď sme okolo polnoci mierne pripití opúšťali už neviemktorú krčmičku v poradí a pokúšali sa stihnúť posledné metro. Nocovali sme v bytíku Vraždovej kamarátky Báry, ktorá bola druháčkou na pražskej právnickej fakulte a s ktorou som už asi od šiesteho piva rozprával len po česky a už vôbec nemám predstavu o čom. Keď sme konečne dorazili na miesto, po akejkoľvek “Prahe Magica” nebolo ani stopy. Sídliská sú všade rovnaké, cez deň šedé a jednotvárne a v tmavej noci ako modrosivé nebo s hviezdami. Občasné výkriky podnapitých študentov vracajúcich sa z diskoték a barov nám zneli v ušiach, keď som zaspával s bruškom plným rezňov, ktoré nám na cestu nabalila Danova starostlivá mamka a ktoré by nám podľa môjho odhadu mali - čo do množstva - vydržať až do Marseilles. A s chuťou cigaretky z čohosi nelegálneho v ústach, ktorú na dobrú noc ubalil zo svojich zásob Vražda. Alebo to bol Feri? Boh a Praha vie...