Všade doma - dobre, najlepšie II.

Je síce veľmi dobrodružné vydať sa na cestu len s nutným minimom vecí v batohu a bez stabilne určeného cieľa či času, no sú niektoré veci, bez ktorých sa nezaobíde ani cestovateľ - minimalista. Jednou z nich je dobrá mapa. Pole jej využitia je naozaj veľmi široké - počnúc určením správnej cesty na ktorú sa treba postaviť kvôli stopovaniu, cez jej využitie ako podložky pre tabuľky s názvami cieľových miest až po funkciu slovníka pre dorozumievanie sa v krajinách, kde sa hovorí rečou, ktorú neovláda buď stopujúci alebo stopovaný. Alebo ani jeden... Všetky tieto výhody sme nemuseli spoznať, keby nám v Prahe nenapadlo, že žiadnu mapu nemáme. V predajni lacnej knihy na Václaváku sme si kúpili postaršiu automapu Európy so zameraním na Nemecko a jeho okolie a postavili sme sa k výpadovke na Plzeň. Asi po pol hodinke stopovania zastavila pri krajnici dodávka, v ktorej sedel postarší, sivovlasý pán.„Dobrý den, prosim vás, jedete do Plzne?” spustil som naňho plynulou slovenskou češtinou. Kamaráti v Prahe nám totiž poradili hovoriť radšej česky, aby sa nám náhodou nestalo, že nás niekto odmietne vziať len preto, lebo sme Slováci. My sme im to samozrejme zbaštili a a ešte hodnú chvíľu sme so seba robili blbcov.„No ano, jedu. Bágly si dejte na záď a nastupte si.” Motor dodávky čosi nespokojne zamrmlal, zavzdychal, no napokon uposlúchol výzvu šoféra sprevádzanú niekoľkými nadávkami a auto si začalo pomaly ukrajovať zo sivého koláča cesty. Šofér bol veľmi milý a zhovorčivý a tak sa po tom, čo nám predstavil seba, svoju prácu a svoje zážitky zo stopovania, rozhovoril o svojom rodnom meste Plzni a kokpit auta sa nenápadne naplnil horkastou vôňou piva.„Já jsem sice z Plzně, ale Prazdroj nepiju. Já piju jenom Gambrinus.”„No jo, Gambrinus je bezva, hlavne desítka, ale Prazdroj taky není špatný. Nebo taky krušovická desítka,” kontroval mu plynulou češtinou Ňaňo.„A odkaď vy vlastně jste, hoši?”„Z Košic.”„No jo, z Košic. To máte hezky daleko. Jeli ste celou cestu stopem?”„Ale kdepak. Jeli sme vlakem do Prahy a stop sme začli teprv dneska.”„Já jsem byl na Slovensku na vojně a tam jsme hodně pili Šariš. Ten se klidně může rovnat našim pivům.“ Na chvíľku sa odmlčal, potom na nás vyvalil oči a zvolal: „Ksakru kluci, proč mluvíte česky, když jste z Košic. Já bych vám rozuměl, volové!!!”Napriek nečakanému odhaleniu našej kamufláže nenasledoval žiaden predpovedaný nacionalistický výstup ani výzva aby sme vystúpili, len pokojné spomínanie na slovenské hory, pivo a dievčatá, počas ktorého sme sa dostali až do Plzne. Tam sme sa veľmi nezdržali, rovno sme sa pohli k výpadovke smerom na hraničný priechod pri Furch im Wald.Keď pri úspornom cestovaní prechádzate štátnu hranicu, existujú dva spôsoby, ktorými sa to môže a nemusí podariť.Buď máte šťastia viac a cez hranicu vás prevezie ulovený stop, alebo si ju musíte odšliapať peši. To bol práve prípad nás dvoch. Len čo sme úspešne prešli kontrolou a získali do pasov pečiatky nutné pre poistenie v zahraničí, objavil sa pri nás vysoký ramenatý chlap v policajnej rovnošate a sucho povedal: „Kommen sie mit mir, bitte!” Nasledovali sme ho do malej miestnôstky, v ktorej pri počítači na vysokej barovej stoličke sedela nesympatická blondína s prísnymi črtami a výrazom sadomasochistickej dominy a povýšenecky si nás premeriavala.Nakoniec si na špicatý nos nasadila okuliare a opýtala sa: „Wohin fahren sie?”„Kam ideme? No to mi je blbá otázka,” napadlo mi okamžite. Na druhej strane som však bol veľmi rád, že rozumiem, čo sa pýta a tak vytušiac príležitosť predviesť svoju školskú nemčinu som so širokým a sebavedomým úsmevom jehovistu na verbovačke zahlaholil: „Nach Deutschland!”Madamme de Sade zalapala po dychu. Poobzerala sa dookola, akoby hľadala oporu u svojich kolegov a zrejme neveriac vlastným ušiam zrevala v nemčine:„To viem, že ‘nach Deutschland‘, keď ste na česko-nemeckej hranici, ale chcem vedieť kam do Nemecka, načo tam idete a za kým a ako dlho sa zdržíte!” Keď som jej s vynaložením všetkých dostupných jazykových, mimických aj gestikulačných prostriedkov vysvetlil, že len prechádzame a hodláme sa zdržať iba v Mníchove, kde máme kamaráta, nadobudla táto typická predstaviteľka germánskej prísnosti a precíznosti znova rovnováhu a s ľadovým pokojom nám aj s kolegom prehľadali vrchné vrecká na batohoch, vrecúška s dokladmi a vrecúška s aromatizovaným tabakom, ku ktorému si znalecky privoniavali a pre istotu ho prehrabali zrnko po zrnku. Keď nenašli nič, čo by im urobilo radosť a našej ceste koniec, vpustili nás do svojej ostro stráženej zeme.