O siedmej ráno ma prebudila malá sivá myš obhrýzajúca zvyšok knäckebrotu, ležiaci v tráve neďaleko mojej hlavy. Oranžová dodávka stála na tom istom mieste, kde večer predtým, a z vnútra sa ozývalo spokojné chrápanie. Do dohodnutého budíčka ostával ešte dostatok času, tak som poležiačky pozoroval okolie a vyhrieval sa na slniečku, ktoré rýchlo naberalo na intenzite. Keď začalo pripekať, šiel som sa do reštaurácie postarať o už dosť zenedbanú osobnú hygienu a s neopísateľným pôžitkom som sa ošpliechal studenou vodou, až po mne na toalete ostala poriadna kaluž vody. Kým som sa vrátil, stál už Hašišák pri aute a spod sedadla vyťahoval igelitovú tašku plnú jedla, ktorého množstvo by pokojne nasýtilo ešte dvoch takých ako ja s Ňaňom, a ešte tridsiatich takých ako on. „Vezmite si, ja ráno nejedávam,“ povedal a hojne sa napil červeného vína. Po niekoľkých decilitroch raňajok šiel ešte čo - to vysomrovať a zavelil odchod. Nezabudol si, samozrejme, na cestu ubaliť riadne tučný hašišový joint, vraj aby mu prečistilo hlavu.Pri najbližšom výjazde sme zišli z diaľnice a pokračovali vedľajšími cestami po francúzskom vidieku a pobreží, ktorého plytké vody vypĺňali rozsiahle ústricové farmy. Hašišák sa ukázal ako znalec krajiny, jej obyvateľov, ich zvykov a miestnych spoločensko kultúrnych pomerov. Takmer v každej dedine či mestečku nás upozornil buď na kláštor, v ktorom dobrí mnísi ubytujú pocestných len za „ pánboh zaplať “, alebo na dátum nejakého sviatku, či fiesty, kedy sa dá dosýta najesť a napiť na účet domácich. Popoludní sme sa priblížili k mestu Montpellier. Hašišák začal ustarostene krútiť hlavou a ťukať ukazovákom do dávno nefunkčného merača na palubnej doske. „Dochádza nám olej“ povedal. „Tu zastavíme a ja ho zabehnem kúpiť.“ Nemali sme dôvod neveriť mu, veď už to, že sa toto vozidlo s vekom prastarého otca Noemovej archy dostalo až sem, bol podľa mňa zázrak. Vďačne sme prispeli aj na kúpu paliva a čakali v aute. Asi o päť minút sa starigáň vrátil, vraj je obchod zatvorený a otvoria až o hodinu a pol. „Za rohom, asi päťsto metrov odtiaľto, je výjazd na dialnicu s búdkami na poplatok. Vezmite si veci a pokúste sa niečo stopnúť. Ak sa vám nič nepodarí, vráťte sa sem, ja tu budem čakať kým otvoria“, navrhol nám. Vyzeralo to ako dobrý nápad, tak sme šli. Asi po kilometri a pol chôdze v naznačenom smere nám začalo pomaly dochádzať, ža žiaden platený výjazd na dialnicu sa nekoná a že pokúšať sa stopnúť niečo v tejto premávke je ako pokúšať sa odfotiť formulu za jazdy. Ak ostanete za krajnicou cesty, uvidíte namiesto auta iba rozmazanú pestrofarebnú šmuhu, ak smelo vkročíte do vozovky, môže ostať rozmazaná pestrofarebná šmuha z vás. Keď sa u Ňaňa znova začal prejavovať úpal, otočili sme to späť k Hašišákovi. Ten ale zrejme medzičasom zistil, že mu my dvaja cestu nezasponzorujeme a tak zmizol hľadať nových kamarátov, s ktorými by si boli vzájomne osožní. Na mieste, kde predtým parkoval oranžový Volkswagen stála len prázdna nádobka od oleja. Trošku sme si ponadávali, ale nemohli sme sa naňho hnevať, lebo nás naozaj dostal z najhoršieho von a ľudia ako on, žijúci zo dňa na deň a z ruky do úst, sú zodpovední predovšetkym sami sebe. Neostávalo nám iné ako vrátiť sa na cestu a pokúsiť sa o nemožné. Ani nie po desiatich minútach nám zastavil chlapík a hodil nás pár kilometrov po dialnici na maličké odpočívadlo. Tam sme po krátkom čase stopli dvoch mladých Francúzov na ceste do Marseilles. Najväčším problémom bolo vysvetliť im, aby nás vysadili na nejakom šikovnom parkovisku pri diaľnici, alebo na benzínke. Keď som vyčerpal celú svoju slovnú zásobu, čo netrvalo ani pol minúty, rozhodol som sa použiť staroveký spôsob dorozumievania a začal som kresliť. Asi po štvrtom obrázku benzínového čerpadla, ktoré pripomínalo skôr Robokopa s namierenou pištoľou, mi chlapík vytrhol z ruky nákres, pokrčil ho, zahodil a prikázal nastúpiť. V momente, keď sa pri ceste mihla značka oznamujúca blížiace sa parkovisko s reštauráciou, som prudko vystrel ruku smerom k značke a zaúpel som : „ Ui! Ui! “, čo malo znamenať „áno! áno!“ no vzhľadom k tomu, že ma na bruchu tlačil batoh aj gitara to skôr vyzeralo, že budem každou chvíľou zvracať. To však celkom stačilo na to, aby mladý šofér stočil volant a zaviezol nás nevedomky presne tam kam sme chceli. Len čo sme vystúpili z auta, vyvalil sa spod kapoty hustý dym. Keď sme neskôr opúšťali parkovisko v nemeckom kamióne, stáli ešte naši dvaja dobrodinci na tom istom mieste a dívali sa na odstavené auto smutne ako slovenský učiteľ na výplatnú pásku. Zrejme sme boli poslední stopári, ktorých toto auto, a asi aj tento šofér kedy viezol.Vodič Ňaňom dohodnutého kamióna sa volal Ovídiu a odviezol nás až na sever Nemecka. Keď sme sa rozišli, strávili sme deň na benzínke, kde sme si dali sprchu a navečer stopli mladý párik s karavanom. Dali nám najesť, napiť a v noci nás vysadili pri odpočívadle kamiónov niekde v Bavorsku. Hneď sme si vyhliadli dva kamióny so slovenskou značkou a nastavili si budík na hodinkách na šiestu ráno. Namiesto budíka, ktorý som nejak prepočul, nás zobudila o pol siedmej skupinka detí šantiacich na šmýkačke, pod ktorou sme spali. Pre upresnenie, deti šantili vedľa šmýkačky a to tým spôsobom, že na ňu hádzali priehrštia kameňov, ktoré nám nad hlavami robili hluk ako výdatné krupobitie. Vyliezli sme so spacákov, urobili na deti „bububu!“ a „hudrihudri!“ a „páľte do riti, spratkovia hnusní nemeckí !!!“, a poobzerali sme sa po parkovisku. Bolo prázdne ako ústa osemdesiatročnej indiánky. Všetky kamióny zrejme odišli veľmi skoro ráno, vrátane tých slovenských. Pripravili sme sa na ďalší horúci deň, rozdelili sme si stopovacie služby a čakali. Okolo obeda nás predsa len vzal jeden český kamionista na hranicu do Folmavy. Cesta ubiehala rýchlo a zaujímavo v rozhovore o Európe, cigánoch a iných národoch. „ No jo, a pak sou tady Maďaři. Já se domluvím několika jazyky, ale maďarsky podle mně na celým světe mluví jenom Maďaři a pár Slováků! “ povedal svoj názor šofér. To som ešte netušil, že medzi tých „pár Slováků“ budem o niekoľko hodín patriť aj ja.
