Všade doma - dobre, najlepšie XIV.

Hranicu z Nemecka do Česka sme prechádzali opäť po vlastných. Len čo sme sa priblížili s pasmi v rukách k strážnej búdke, vyšiel nám v ústrety dvojmetrový chlap v kombinéze s bielou orliou hlavou na nášivke a s obrovskou zbraňou za pásom a požiadal nás, aby sme ho nasledovali. Voviedol nás do malej miestnosti v ďalšej budove. Po stenách viseli obrázky chlapíkov v kuklách a s M-16-kami v rukách, zabavujúcich vrecia s narkotikami. Keďže mali na sebe presne také kombinézy a nášivky ako policajt stojaci pri nás, bolo nám jasné, čo bude nasledovať. „Odkiaľ idete?“ opýtal sa celkom pokojne. „Zo Španielska“ odpovedal som. „Fajčili ste niečo zakázané, alebo také niečo máte so sebou?“ „Nie.“ „Tak vyložte všetko čo máte v batohoch sem na stôl!“V tomto momente ma prešla trpezlivosť. V duchu som si povedal, že keď to chce, má to mať a začal som z batoha vyťahovať použitú spodnú bielizeň, ktorá po mesiaci na cestách už pomaly sama vyliezala z batoha von a klásť mu ju na stôl. Miestnosť sa behom niekoľkých sekúnd naplnila arómou, pri ktorej by sa zahanbili aj pliagy z Pandorinej skrinky, na čo policajt otvoril okno a prikázal mi všetko zase zbaliť a nechať to tak. Dostal lepší nápad. Zo skrinky vybral zvláštny prístroj, namiešal doň z rôznych ampuliek nejaký sajrajt a prikázal nám vystrieť ruky dlaňami nahor. Začal nám tým prístrojom prechádzať po dlaniach a skúmal reakciu vodičky vnútri. Trošku mi bolo úzko pri srdci, ktoré pri spomienke na Hašišáka spočívalo asi o pol metra nižšie ako zvyčajne. Testom sme napokon obaja prešli s negatívnym nálezom, policajt nám dal do pasov pečiatky, poprial šťastnú cestu a zapol ventilátor.Na úseku medzi českou a nemeckou hranicou stála kolóna kamiónov čakajúcich na vybavenie. Začal som sa obzerať po nejakom vhodnom, ktorý by mohol mať namierené na Slovensko, alebo aspoň čo najbližšie k nemu. Vyšiel mi z toho maďarský TIR-ák, ktorého vodič bol asi dvadsaťpäťročný korpulentný chlapík počúvajúci Nirvánu. Za predným sklom mal menovku s nápisom Robi. Pozbieral som odvahu a oslovil som ho jeho materinským jazykom, ktorý ovládam asi ako Kung- fu – sem tam trepnem, sem tam sa kopnem, skrátka iba z pozerania maďarských večerníčkov. Aj z toho dôvodu ponúkam fonetický prepis nášho dialógu trvajúceho s prestávkami na rozmýšľanie asi pol hodiny, za lomítkom je napísaný doslovný preklad. Seba označujem ako J, Robiho ako R.J: Jónapot Robi / Dobrý deň, RobiR: Jónapot / Dobrý deňJ: Tudot ....(?) Deutsch??? / rozumieš nemecky?R: Nem / nieJ: Mhm, Nirvana jó / mhm, Nirvana dobreR: Igen, ???????????? / áno, (ďalej som nerozumel ani slovo)J: Robi, ďere Kašša? / Robi, poď Košice?(otázka)R: Nem, ??????? / nie, (zase niečo neférovo po maďarsky) J: Robi, nemtudom maďarul. Ďere Kašša! / Robi, nerozumiem maďarsky, poď Košice! (príkaz)R: ??????? / (príhovor, z ktorého som vyrozumel, že ide do Maďarska cez Kúty.)J: Igen, ďere Kúty. Iš ketö fiju iš hatižák / Áno, poď Kúty a dva chlapec a batohR: ??????? / (Robi mi maďarsko - nemecky vysvetľuje, že môže zobrať len jedného)J: Robi, basza meg a vizipok čodapok, ketö fiju iš hatižak, ďere Kúty / Roby, je.al by to vodný pavúk zázračný pavúk, dva chlapec a batoh poď Kúty.R:???????? rendöršíg... / (Robi sa bojí, že ho chytí polícia)J: Ninčot rendöršíg, rendöršíg ešti meše / nie je polícia, polícia “ešti meše“-(táto fráza neviem čo znamená, ale končia sa ňou maďarské večerníčky, tak som ju použil, akože polícia už spí) ....to je asi všetko, čo som bol schopný po maďarsky povedať a porozumieť, no stačilo to na to, aby sa Robi definitívne rozhodol, že dvoch podobných idiotov si do auta nepustí a odišiel. Z hranice nás napokon neskoro večer zobral slovenský kamión idúci niekam za Prahu, s tým, že nás v noci vysadí pri diaľnici do Brna na parkovisku s McDonaldom. Ráno sme začali stopovať, no ako keď utne. Okolo piatej popoludní sme si priznali prehru, nastúpili na autobus do centra Prahy a rozhodli sa kúpiť si lístky na vlak. Na „hlavním nádraží“ sme si kúpili lístky na nočný vlak a posadili sa na prízemí k stĺpu. Po niekoľkých minútach sa k nám pritmolil chlapík s výzorom domáceho obyvateľa stanice a vyzval nás: „Kluci, když už sebou máte kytary, proč něco nezahrajete?!“ Po prvých pesničkách na želanie sa začali k našej skupinke sťahovať bezdomovci z celej stanice. Objednávali si slovenské či české ľudovky alebo hitovky, za zahranie ktorých nám do čiapky hádzali peniaze, ktoré cez deň vyžobrali alebo nakradli. Do hodinky bol okolo nás hlúčik možno dvadsiatich ľudí rôzneho veku a národnosti. „Dnes je 29. srpen, den co sem vtrhli Rusové, tak sj dáme něco od Karla Kryla, že jo?“ navrhol asi šesťdesiatročný pán oblečený v džínsovom komplete, ktorý nás neskôr pozýval k sebe prenocovať. Do polnoci sme odohrali asi celý album. Vlak do Košíc sme nechali odísť a pokračovali sme v zábave. Mincí v čiapke pribúdalo, miestni sa starali aj o to, aby sme mali neustále čo vypiť. „Já tady na nádraží žiju od roku 1991, ale taková legrace tady ještě nebyla. To museli přijet dva Slováci, aby to tady dostalo šťávu,“ pochvaľoval si „nádražák“, ktorý nás oslovil ako prvý. „Žiješ tu na stanici aj v zime?“ „Ne, zimu trávim v base. Udělám něco menšího a nechám se zavřít. Tam je mi dobře, hraju biliard, karty, mám nocleh a teplé jídlo. Teď jsem zrovna včera vyšel ven po třech letech.“ „No, ale to nie je zase taká krátka doba.“ „Jo, to není, jenomže tentokrát mi to nevyšlo. Víš co jsem udělal? Tady u nádraží měl vůz ňákej Belgičan a na střeše měl horské kolo. Já se vsadil s klukama, že na tom kole sjedu z té střechy, jenže jak sem byl vožralej, tak sem upad a propad sem se do auta přes přední sklo. Tak mi přišili pokus o krádež a další věci a dostal sem tři roky nepodmíněně. Včera sem vylez a když tady skončíte, pudu se vožrat. Mám tady v kapse bechera.“ Okolo pol jednej za mnou prišiel miestny cigán ( zámerne nehovorím Róm, sami sa nazývali cigánmi ) zastupujúci staničných vreckárov a vtisol mi do ruky 50Kč. „Můj kamarád by moc chtěl chvilku hrát na kytaru, on hrozně dlouho nehrál. Budeš tak hodnej?“ Bol som „tak hodnej“, za čo som si od cigána vyslúžil ešte jednu borovičku navrch. Od tejto chvíle malo zábavu až do rána v rukách toto etnikum. Nevedno odkiaľ sa vynorili ich kamarátky, ktoré začali tancovať aj s bezdomovcami a rozpútali všeobecné veselie. Ľudia čakajúci na nočné, či prvé ranné vlaky tlieskali, zhadzovali z hornej galérie plné priehrštia cigariet, alebo nosili fľaše s pivom. Keď okolo pol druhej vošla do stanice policajná hliadka zvyknutá o tomto čase vyhodiť všetkých bez cestovného lístka na ulicu, len chvíľu postála, sledovala zábavu a potom sa bez slova otočila a pohla sa smerom k pornokinu na poschodí. Okolo tretej za mnou prišiel náš kamarát ex- basman, vzal ma bokom a povedal: „Bude vhodné to teď ukončit. Cikáni začínaj bít vožralí a moc rozšafní, tak aby ti něco neprovedli s kytarou. Jestli chceš, já to vybavím.“Nechal som to na ňom a urobil som dobre. Zrejme požíval medzi domácimi prirodzenú autoritu, lebo mu stačilo zľahka poklepať hrajúcemu cigánovi po pleci a nahlas povedať: „Naši kamarádi už jsou unavení, tak na dnes končíme!“ a cigán bez slova dohral, zabalil mi gitaru do púzdra a poďakoval. „Kam chcete jít spát kluci? Máte ještě tři hodiny do odjezdu vlaku.“ opýtal sa starostlivo kamarát basman. „Zložíme sa niekde tu, na stanici.“ „Tak pojďte nahoru na galérku, kamarád vás tam ohlídá aby vás někdo neokrad. Já se s váma loučím a jdu se koněčne ožrat. Po ránu vás stejně nepoznám, tak se mějte hezky a dík.“ rozlúčil sa s nami a zmizol niekam do tichého kúta na dôverný rozhovor s pánom Jánom Becherom.Uložili sme sa na galérke a basmanov kamarát si sadol vedľa mňa a začal lúštiť krížovku. Zaspal som prakticky okamžite, tuho a bezpečne ako domáci. Prebudil som sa na pocit, že mnou niekto zľahka trasie. Bezdomovec, ktorý ma zobudil, sedel na tom istom mieste ako keď som zaspával a lúštil už neviemktorú krížovku v poradí. „Kluci, vstávat, o půl hodiny vám to jede“ povedal a len čo zbadal, že mám otvorené oči vložil mi do úst startku a pripálil. Vyprevadil nás až k chodbičke vedúcej k nástupištiu a rozlúčil sa. Cestou sme ešte videli nášho basmana, ako bezvládne leží na lavičke uprostred stanice a k hrudi si tisne prázdnu sedemdecku z Karlových Varov.