Vybrať si vysokú škola, ktorá by vás bavila je vcelku ťažké. Už počas strednej školy vás strašia, že vysoká škola je taká strašná, že sa to nedá zvládať bez litrov kávy. Už na základke vás strašia, že keď sa nebudete učiť skončíte ako tam „ujo sused“. Preto treba „šprtať“ a „šprtať“, a aby toho nebolo málo tak ešte sa aj „šprtať“. A existuje vôbec vysoká ktorá by vás bavila?
Pamätáte si na ten pocit keď ste sedeli doma za stolom so svojimi rodičmi a rozprávali sa asi takto: „Kým chceš byť, až budeš veľký“. „Filozofia? Nie, to nie je dobre platené“. „No sám si vyberieš, ale tú matematiku radšej nie.“ Áno aj ja som doma zažila stovky takýchto zasadnutí rodinného parlamentu. Výsledok. Medicína (ako malá som obväzovala obväzom všetko, dokonca aj sliepky, ktoré nám behali po záhrade), to som samozrejme nevedela, že to bude tou fascináciou egyptským umením a v ich balzamovaní. Archeológia? „Dám ti lopatu, treba prekopať pole“ (áno, môj ocino :) ). Učiteľstvo? Predstava mať 2 mesiace prázdnin do konca života je lákavá predstava, ale najradšej by som učila predmet- prestávka :D. Aj tak sa mi to nakoniec nevyhlo :D, teda to s tým učením, nie to s tou prestávkou.
Keď som už presondovala všetky možné varianty napadlo ma, že pôjdem na niečo naozaj neobvyklé. Psychológia. Ale pochopenie, že pochopenie spočíva v pochopení pochopenia, bolo pre mňa strašidelným. A potom prišiel ten stav. „Čo ja ešte viem?“. Vtedy to nastalo. Pôjdem ja na Rusistiku a aby som bola viac medzinárodná tak rovno do Prahy, však čo je lepšie ako "Karlovka"? . Govoriť som vedela mluviť som sa tiež rýchlo naučila, ale niečo mi vŕtalo hlavou. Je to naozaj to čo chcem? Asi, určite. Ale veľmi mi chýbala realizácia ruštiny v praxi. A tak prečo si nezbaliť kufre a neodísť priamo do Moskvy? Medzi tým ešte dáš aj Lotyšsko, kde sa 2 týždne budeš učiť lotyštinu, aby si lepšie chápala ich folklór, a aby si mala aký taký jazyk do zbierky. Plán bol geniálny, problém nastal až vtedy, keď som sa z Ruska mala vrátiť.
Nie, víza boli v poriadku. Ale v Rusku som nechala svoje srdce. Nebolo to spôsobené krásnym učiteľom ruskej literatúry, ale krajinou a tým, že to všetko bolo úplne iné ako u nás. Zamilovala som sa? Áno, a mám pocit, že asi na celý život, aj keď, sama seba dokážem ešte prekvapiť.... A vtedy, aby sa mi ešte viac skomplikovali výber ... ponuka prezidentského štipendia v Rusku. Ako sa to dá odmietnuť?
Tento krát opäť doma zasadla rodinná duma. Ocino proti, mamina za, babka proti, a psík... ten pochopil, že je to to, po čom túžim. Ale hlasovania sa zdržal. Nevedno prečo. Ale aj tak bolo rozhodnuté. Nikdy som nebola presvedčenejšia o svojom konaní. A tak sa už nedalo cúvnuť. A čo si ma nakoniec našlo? Umenie... Áno, tá večná téma, ktorou trápim svojich kamarátov a blízkych. Vrátilo sa to ku mne. Umenie som si už prešla, milovala som ho, ale neviem ani prečo som ho zavrhla. A keď som sa tak po tichu rozprávala so sochou Tretiakova, našepkalo mi niečo vo vnútri, že je to to, čo by som chcela.
A tak som tu. V Moskve, ja dievčatko z malej dedinky , autor bestselleru o Vodníkovi Dlhovlasovi (no naozaj). Študujem a pracujem s umením, s vecou, v ktorej sa cítim doma. Každý nový projekt, každá nová výstava je pre mňa darom a zázrakom. A čo vám nikto nepovie o ruskej škole?
Učíme sa po rusky :D . Máme telesnú, poviete si, áno to treba. Ale prednášky z telesnej? Áno učíme sa a dokonca si robíme poznámky ako šport vplýva na naše telo A okrem toho, aj keď máte náhodou papier o oslobodení musíte chodiť na praktické hodiny, kde robíte súkromného zapisovateľa učiteľa, teda, zapisujete podrobne, aké cviky vykonávajú ostatní. Máme samozrejme angličtinu, ale to ruské chav, namiesto hav mi je doteraz smiešne. Ako správni ľudia ruskí sme sa učili právo a ekonomiku. A na veľké prekvapenie aj ruštinu. A ja som bol živý exponát. Doteraz si pamätám to zdesenie v očiach spolužiakov, keď som povedala, že som tu, lebo mám rada Rusko. A taktiež sa pekne vzdelávame v dejinách Ruska, ktoré máme ako osobitnú časť histórie. A teraz to najlepšie. Každý historik umenia musí vedieť maľovať. Keď mi to povedali, dlho som predychávala. Ale nakoniec ma to začalo baviť a objavila som takého malého Kandinského v sebe. Áno, čiarky, vlnky a machule a len ja viem, čo to znamená :D, presne ako on. Učil nás umelec, neviem síce ako sa volá :D A práce hodnotil sám dekan. Mala som ruskú 5, ale maľovať aj tak neviem. Ale už chápem tú drinu umelcov. Naozaj...
A čo tu ešte máme? Také rarity ako archeológiu- na pochopenie pravekého umenia, voľne permanentky do galérii. Dobrú kávu v bufete, a mačky (pre psičkára ako ja, hotový raj) :D.
Chcete byť historikom umenia? Umenie je vec, ktorú treba cítiť srdcom, nedá sa ku nej iba sadnúť a nadrviť sa ju. Tak to bohužiaľ nie je. A čo je najdôležitejšie- musíte mať silnú výdrž a jasný cieľ. Iba vďaka nemu som tam kde som. Malé výstavy, autorské projekty... práve pri samostatnej práci chápem, ako svoju prácu milujem. Milujem komunikáciu s ľuďmi, ten pokoj a chlad v galérii... Umenie... Vec, ktorá vás chytí na celý život...
Nepozerajúc na to, že nebudete historikom umenia, treba si plniť svoje sny, ktoré vás nasmerujú k tomu, čo vám je predurčené. Snívať a veriť v sám seba. A aj keď vám zamietnu opis sochy a vy musíte tráviť ďalšie hodiny nad knihami, len kvôli jednému slovíčku aj vtedy by ste mali cítiť, že vás to robí šťastným. Aj po troch exkurziách s deťmi, ktoré vám tvrdia, že ten ujo je vlastne teta. Tieto momenty za to stoja. Vtedy to má zmysel.
