Niekedy si nedokážeme pri bežnom zhone túto krásu všimnúť a uvedomiť. Ešte viac si ju začínate vážiť, ak ste od nášho Slovenska ďaleko. Niekedy sa nachádza jedinečné múzeum na nečakaných miestach.
Slovenský národný cintorín je jedinečným miestom v historickom kultúrnom srdci Slovenska v Martine. Treba podotknúť, že miesto nebolo vybrané náhodne. Všetci si pamätáme na hodiny dejepisu, kedy sme sa snažili zapamätať komplikované udalosti revolučných rokov 1848/1849 na území našej republiky. Martin sa vďaka otvoreniu kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií stal miestom, kde sa formovalo slovenské národné povedomie. V tomto meste žili, pracovali a bohužiaľ aj umierali významné osobnosti nášho historického, kultúrneho a politického života.
V historickom srdci Martina, pri kostole sv. Martina sa nachádza Smrtná ulica. Práve ona bola miestom poslednej rozlúčky pri ceste do pokoja večného. Ulica Kostol sv. Martina spájala s cintorínom, ktorého vznik sa datuje 1780-tym rokom. Vznikol ako mestský cintorín, ale neskôr sa zmenil aj jeho status a stal sa cintorínom národným.
Ako rástlo mesto, tak rástol aj požiadavky na rozmery mestského cintorína. Niekoľkokrát sa prikupovali okolité územia, ktoré sa stali súčasťou Národného cintorínu, kde sa dnes nachádza 3 559 hrobov. Okrem toho, hneď vedľa sa nachádza súčasný martinský mestský cintorín. Samozrejme, mestský cintorín bol pod správou mesta, avšak, situáciu veľmi razantne zmenil Karol Kuzmány (1806-1866). Áno, presne ten pán Kuzmány, ktorý bol prvým predsedom Matice slovenskej. Kuzmány má na Cintoríne rodinnú hrobku, ale jeho pohreb sa stal začiatkom pochovávanie významných osobností práve v Martine.
V druhej polovici 20. storočia sa správa dostala do rúk Matice slovenskej, ktorá začína aktívne budovať slovenský panteón. Panteón významných osobností Slovenska. A koho tam môžeme teda pochovať ? Nielen Martinčanov, ale postupne sa na Národnom cintoríne začínajú pochovávať aj predstavitelia z iných slovenských miest. Veľmi pekným a patriotickým gestom sa stalo prenášanie pozostatkov na Národný cintorín.
V roku 2013 Slovenské komorné divadlo uviedlo premiéru prvého slovenského divadelného sitkom www.narodnycintorin.sk. Prečo je tento fakt pre nás dôležitý? Jednou z ústredných postav divadelnej hry bol Janko Kráľ (v stvárnení Dana Heribana). Opäť sa vrátime na chvíľu k revolúcii 1848/1849. Janko Kráľ aktívne bojoval za Slovensko, no nielen svojimi básňami, ale aj aktívnym bojom. Za trest dostal Kráľ povinnosť presťahovať sa do Zlatých Moraviec. Áno, správne. Na miesto, kde v tom období väčšina obyvateľov hovorila po maďarsky. Janko Kráľ (1822-1876) tam bol aj po svojej smrti pochovaný, a jeho pozostatky boli následne presunuté na Národný cintorín. Ale, ako autori hry spomenuli «…len, či to boli jeho kostičky…». Bolo prijaté rozhodnutie, že na Národný cintorín budú prenesené aj pozostatky slovenských činiteľov, ktorí žili v emigrácii. Toto gesto hovorí o vysokej úcte, ktorú im Slovensko za ich tvorbu a činnosť preukazuje. Často sa práve im nedostalo uznania a úcty počas ich života…
Národný cintorín v Martine predstavuje unikátne múzeum pod holým nebom. Veľmi často sa na cintoríny zabúda ako na miesto, kde sa nachádzajú unikátne umelecké diela. Významní sochári a monumentalisti pracovali nad náhrobnými kameňmi. Dokonca, mnohé sa do Martina dovážali. Veď v okolí Martina to bolo trošku ťažšie s ťažbou kameňov, ale pomohli nám na Morave, odkiaľ pochádza mnoho pamätníkov a náhrobných kameňov na Národnom cintoríne. Projekt pre Národný cintorín vytvoril aj známy architekt Dušana Jurkoviča (1868-1947), autor známej Mohyly na bradle (1924-1928) pre Milana Rastislava Štefánika. Viete pre koho vytvoril projekt pamätníka? Pre autora románu Dom v stráni. Avšak manželka Martina Kukučina nesúhlasila s projektom, preto ani nebol realizovaný. Preto dnes na martinskom Národnom cintoríne nájdete klasicistický pamätník Kukučina a jeho manželky, ktoré zdobia aj kamenné klasické vázy.
Významným bol zásah iného veľkého martinského sochára Fraňa Štefunka (1903-1974). Vedeli ste, že svojim spôsobom bol Štefunko niečo ako architekt Slovenského národného cintorína? V roku 1877 bol prijatý prvý cintorínsky poriadok, ktorý hovoril o tom, ako by sa malo pochovávať. Avšak, nezabúdajme že v roku 1967 sa stal cintorín Národným. A priority sa mierne zmenili. A samozrejme, medzi tým sa udiala aj Druhá svetová vojna, teda aj Prvá. Množstvo hrobov sa výrazne zvýšilo. Štefunko navrhol plán prenesenia niektorých civilných hrobov. Vytvorilo sa tak centrum (Sektor A), kde sa nachádzajú práve mesta posledného odpočinku najvýznamnejších predstaviteľov Slovenska. Prenesenie niekoľkých hrobov a zmena v ich usporiadaní bola takmer jediným takýmto «projektom», ktorý zmenil podobu cintorínu.
Dnes sa na Národnom cintoríne nachádza 859 hrobov významných Slovákov a Sloveniek. Fraňo Štefunko je aj autorom mnohých náhrobných kameňov. Napríklad jeho autorská práca sa nachádza na hrobe Miloslava Schmidta (1881-1934), ktorý bol jedným z významných pilierov pri formovaní dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku. Taktiež spod jeho talentovaných rúk vyšiel pamätník spisovateľa Františka Hečku (1905-1960). Do jeho tvorby parí aj Centrálny pamätník, ktorého korunujú slova Pavla Országha Hviezdoslava. Pri jeho otvorení , v roku 1936, bol aj vtedajší prezident Československa Edward Beneš. No, Beneša predbehol v roku 1923 Tomáš G. Masaryk, ktorý bol prítomný pri pietnej akcií a stal sa tak prvým prezidentom, ktorý navštívil martinský cintorín, hoci ešte mu chýbal status „národný“.
Aaa, vlastne, ešte jedna revolučná myšlienka bola v hlave sochára. Vybudovať Legionársky cintorín. Malo v ňom nájsť svoj večný pokoj 30 legionárov Československých légií. Avšak, myšlienka nebola podporená.
Dôležitým prvkom sú samozrejme lipy. Mnohé z nich si pamätajú aj svojich „praprastromy“, ktoré boli po prvý raz vysadené v roku 1860. Samozrejme, nezabúdame na lipu, ako na symbol slovanstva, ale ešte jeden malý detail. Lipová alej pomáhala organizovať priestor na cintoríne. Optický viedla do doliny večného pokoja, ale okrem toho opticky vchod na cintorín spájala so spomínaným Kostolom sv. Martina.
Ešte jednou nerealizovanou myšlienkou bolo vytvoriť na cintoríne múzeum. Múzeum čoho? Hoci dnes múzea smrti vo svete sú bežnou praxou (Nemecko, Ruska federácia,…), to na Národnom cintoríne mala byť expozícia náhrobných kameňov a krížov z celého Slovenska. Plánované exponáty mali poukazovať na rôznorodosť umeleckej tvorby. Avšak, plán nebol tiež realizovaný. Avšak, aj pri bežnej návšteve tohto miesta vás očaria unikátne náhrobné kamene a kríž. Dokonca, je pod celkovú štylistiku prispôsobená aj studnička, a nielen jedna.
Ak by ste sa chceli aspoň čiastočne dostať na Národný cintorín môžete si napríklad prečítať knihu slovenského autora Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Hlavná hrdinka Zora Jesenské, slovenská prekladateľka, ktorá sa stala obeťou politických hier vtedajšej doby, tiež našla miesto svojho posledného odpočinku práve na tomto mieste… A v podaní Slovenského komorného divadla v Martine sa stalo jedinečnou kapitolou v dejinách slovenského divadelného umenia a výrazná spomienka, nielen na Národný cintorín, ale aj významný martinský rod, od ktorého sa v podstate začala písať aj jeho „národná“ história.
Ak sa chcete dozvedieť viac o tomto unikátnom mieste, môžete sa zapísať na exkurziu v Slovenskej národnej knižnici. Ak sa rozhodnete pre individuálnu prehliadku, dobrým pomocníkom budú digitálne interaktívne tabule pri vstupu na cintorín.
Mojím osobným tipom sú náhrobky vytvorené moravským sochárom Františkom Úprkom (1868-1929), ktorý v kameni navždy zachytil ikonografiu slovenského človeka, podobnú videnia Martina Benku (1888-1971), ktorého miesto posledného odpočinku sa tu tiež nachádza.
Prečo som začala našu malú exkurziu po Slovensku práve z tohto miesta? Miesto, ktoré predstavuje najčastejšie v našich asociáciách miesto konca je často začiatkom. Nečakaným, ale predsa. Záujem o umenie sa začal práve tu… niekedy je ťažké vidieť krásu v smútku. Nedávno pri prechádzke malebnom obcou Veľký Čepčín sme zašli na cintorín. Len tak, pozrieť sa na krásu, ktorá zamrzla v kameni. Ale slová, emócie a odkazy sú večné, a často aj po viac ako 100 rokoch vám dokážu vháňať slzy do očí. A Národný cintorín o to viac… Jedinečná výprava za umením, kultúrou a históriou…Všetko na jednom mieste.
