Takto by sa dal v pár slovách charakterizovať taliansky umelec Maurizio Cattelan.
Talentovaný umelec, ktorému nie je sväté pravdepodobne nič. Avšak, jeho „svätokrádeže“ sú skôr spojené s jeho priamou rečou, ktorou chce označiť najvážnejšie problémy v súčasnej spoločnosti. Avšak, niekedy kritizuje aj samotné umenie a jeho umeleckých predchodcov.
Cattelan sa venuje prioritne umeniu inštalácie, cudzie mu nie sú ani foto-art a food-art. Jeho umelecká kariéra je veľmi bohatá na prejavy jeho „umeleckého“ talentu. Jeho kreativita sa najprv prejavil pri výrobe nábytku pre vlastný dom. Už vtedy o jeho nábytku hlásal, že je v ňom hlboká umelecká myšlienka. Avšak, nikdy sa nevenoval štúdiu umenia, jedine ako samouk, nakoľko v jeho dielach môžeme nájsť veľmi veľa spojení s rannými modernistami, ale aj umelcami 17.str.
Na umeleckú scénu vstúpil v roku 1898 a dodnes je aktívnym umelcom. Počas rokov jeho aktívnej umeleckej kariéry sa v jeho repertoári objavili novinky a zmeny. Tým, že hovoríme o jeho umeleckých dielach ako o reakcii na spoločenskú a kultúrnu situáciu nie je táto zmena prekvapujúca. Avšak, počas svojej kariéry sa zoznámil aj s rôznymi umeleckými materiálmi. Pracoval s mramorom. Dokonca, podľa vzoru renesančných umelcov pracoval s tým najkvalitnejším mramorom z Carrary. Začal používať vypchaté zvieratá, ako napríklad kone, holuby či veveričky. Aby sa čo najviac priblížil k myšlienkam hypperrealizmu začal aktívne pracovať s voskom. Pracoval so zlatom, dokonca použil 18 karátové zlato. Každý materiál bol vyberaný podľa toho, na čo chcel umelec poukázať, alebo reagovať. Niekedy išlo o jeho priamy protest voči klasickým kategóriám, na ktoré sme si v svete umenia zvykli.
Tak napríklad, keď v roku 2019 nalepil na stenu banán s pomocou kobercovej lepiacej pásky. Umelecká inštalácia vyvolala obrovský záujem. Keď sa na to pozrieme v kontexte dejín umenia... Spomeňte si napríklad na Vincenta van Gogha (1853 – 1890). Za to, že prišiel s niečím novým, netradičným a nekonvenčným jeho diela nikto počas jeho života nekúpil. A tu príde umelec, ktorý je spoločnosťou akceptovaný ako umelec, zoberie predmet našej každodennej reality a vytvorí z neho umelecké dielo, ktorého cena rastie rýchlosťou svetla. Dokonca v roku 2020 sa farby banánu a pásky stali farbami roku. A teraz príde paradox. My sme si zvykli, že pri starých umelcoch sa musí preverovať autenticita umeleckého diela. Ak sa zistí, že ide o prácu žiaka daného umelca, jeho cena samozrejme klesá. (Jedinou výnimkou na dnešnom umeleckom trhu sú diela falzifikátora Hana van Meegerena (1889 – 1947). Jeho „ranný Vermeer“ je žiadanejší a drahší ako samé práce Jana Vermeera (1632 – 1675)) A tak, prišiel americký umelec David Datuna a jednoducho pred očami všetkých návštevníkov odlepil banán a zjedol ho. Banán za 120 000 dolárov. Čo bolo ďalej? Na druhý deň bol nalepený na stenu nový banán... Avšak, veď predsa hovoríme o „Komediantovi“, tak prečo by nespôsobil trochu zábavy?
Naspäť k umelcovi. V jeho dielach sa kombinujú princípy dadaizmu, minimalizmu a pop-artu. Za svoj veľký vzor autor považuje Marcela Duchampa (1887 – 1968) a Andyho Warhola (1928 – 1987). Dokonca ho kritika New Yourk Times označila ako „dediča talentu a humoru Marcela Duchampa“. V jeho tvorbe akoby voľne pokračoval. Je paradoxné, že oboch umelcov preslávila toaleta. Cattelan tú svoju vytvoril zo zlata. Zaujala návštevníkov natoľko, že bola v roku 2019 odcudzená. Obaja kritizovali umelecký svet a jeho hodnoty. Nejde síce o ready made, ako v prípade Duchampa, ale ide o jeho voľnú interpretáciu.
Autor sa nevyhol ani ostrej kritike. Samozrejme jeho umenie je natoľko kontroverzné, že rozdeľuje názory ľudí. No, je pravdepodobne veľmi komplikované nájsť presné hranice svojej tvorby. Tak napríklad, v roku 1999 predstavil svoju inštaláciu La Nona Ora. Postava pápeža Jána Pavla II, ktorého zasiahol meteorit.... Smiem len podotknúť, že pápež Ján Pavol II je v rímskokatolíckej viere kanonizovaný. Samozrejme, že sa Cattelan k tomuto motívu ešte raz vrátil. Opätovne pracujeme s klišé, v ktorom spoločnosť žije.
Okolo roku 1997 sa začína Cattelan venovať práci s vypchatými zvieratami. Jeho najznámejšou prácou z tejto kategórie je pravdepodobne „Bidibidobidiboo“. Veverička, ktorá sedí v kuchyni za stolom, chvíľu predtým však spáchala samovraždu. Samozrejme, paradoxné, obraz je len mierne zmenený, no výpovedná hodnota je veľmi vážna. Veď ani mi nevieme o čom je skutočný život a nevieme si ho vážiť a niekedy takto nezmyselne vyhasne. Ale, veď aj my ľudia, sme v podstate len vzdialenými príbuznými zvierat. A chápeme túto scénu inak, akoby sme namiesto veveričky uvideli postavu človeka?
Pre diela Maurizio je charakteristická ambivalentnosť emócií. Mnohé jeho diela sú prioritne komické, avšak spájajú v sebe hneď niekoľko druhov emócií. Niekedy je ich spoločný výraz veľmi atypický, ale tak trefný. Tak napríklad si predstavte brány Varšavského geta v ktorých sa modlí na kolenách sám Hitler. Áno, hovorím o diela Cattelana. Je to obraz viac výsmešný, ako reálny. Avšak, trefný.
Niekedy sú jeho diela až tak veľmi kontroverzné, že si vyžiadali aj protesty. Na strome visia obesené tri postavy. Nie však hocijaké postavy, ale malé deti. Práve táto práca, vytvorená v roku 2003 opätovne poukazuje na problém v našej spoločnosti, avšak jazyk je odlišný. Práve na začiatku 21. storočia sa Cattelan venoval takým „kritickým“ a radikálnym prácam. Reaguje napríklad na problematiku Druhej svetovej vojny a motív smrti. Pričom im prispôsobuje aj formu. Najčastejšie v tomto období pracuje v štýle hypperrealizmu a samozrejme na tieto účely mu vyhovoval práve vosk.
Taktiež treba spomenúť aj jeho názor samého na seba. Už skôr sme povedali, že sám sa za umelca nepovažuje. Joseph Beuys (1921 – 1986) vyhlásil, že „každý človek je umelec“. Avšak, Cattelan radšej vyzliekol svoju ľudskú kožu, aby dokázal, že on nie je umelec. Nie som človek = nie som umelec. Avšak, jeho „La rivoluzione siamo noi“ stále čaká na to, že sa raz vráti a vezme si naspäť svoju vlastnú kožu.
Cattelan sa tešil veľkej popularite už v 90. rokoch, kedy bol pravidelne pozývaný na rôzne medzinárodné výstavy. V roku 1997 si v Benátkach mierne vystrelil z turistov. Teda, vytvoril inštaláciu, v ktorej umiestnil vypchaté postavy holubov po interiéri i exteriéri Talianskeho pavilónu na Benátskom bienále. A tak sa turistami pavilónu stali holuby. Ich úloha pri ochrane kultúrnych a umeleckých hodnôt a pamätníkov je nám všetkým určite úplne jasná. V roku 2011 sa vrátil v tejto koncepcii a opäť v pavilóne umiestnil viac ako 2 000 vypchatých turistov. Veď práve turisti majú úlohu hlasu a hodnotenia na výstave...
Okrem jeho samostatnej tvorby sa podieľal aj na kurátorských projektoch. Kurátorstvu sa venoval od roku 1999, kedy bol spolukurátorom na Karibskom Bienále. Následne sa podieľal aj na Berlínskom bienále.
O jeho vzťahu so starými umelcami veľmi jasne hovorí jeho umelecká inštalácia „Bez názvu“, 2001. Cez podlahu sa do sály, kde sa exponujú obrazy umelcov 17. storočia prediera zvedavá hlava. Samozrejme, že hlava má črty autoportrétu umelca. Pozerá veľmi zamyslene, ale akoby sa bál z jamy vyliezť. A jeho druhá inštalácia „Another Fucking Readymade“, 1996 je jasným výsmechom nášmu chápaniu umeleckých a autorských predmetov umenia. Cattelan mal otvoriť výstavu, avšak predmety, ktoré boli zakomponované do jeho ready-made zátišia si „vypožičal“ z výstavy, ktorá bola vo vedľajšej budove. Samozrejme, že o výpožičke vedel iba on sám. Nakoniec ich však vrátil.
Tvorba Cattelana nám pripomína inštaláciu v Guggenheim Museum v New Yorke z roku 2011, kedy sa tam uskutočnila jeho retrospektívna výstava. Množstvo predmetov, bohatosť použitého materiálu a to všetko akoby padalo priamo na návštevníka. Niektoré diela sú vyššie a niektoré nižšie, avšak všetky patria spoločnosti, ktorej zrkadlom sú. Cattelan sa nebojí ukázať zrkadlo spoločnosti, ani samotnému umeniu. Niekedy je ľahšie ostrú kritiku prijať so štipkou humoru, to je recept, ktorý vo svojich dielach ponúka Maurizio Cattelan.
