Zo začiatku som aj mala strach, ktorý vystriedala neopakovateľná zvedavosť, kam to až môže viesť. Práve teraz sa však zo zvedavosti stal opäť strach. Ale iný ako ten na začiatku. Nie je to strach z nepoznaného. Je to strach z konca.
Dá sa na niečo zvyknúť natoľko, že človek si nedokáže predstaviť, aby to už nebolo?
Predtým, to čo ma obkolesovalo, boli len chladné steny tunela. Obyčajné steny. Sem tam so škárami - väčšími alebo menšími. Ničím podstatným sa neodlišovali od stien, ktoré môžete vidieť hocikde - na hocijakom inom tuneli.
Teraz mám taký pocit, ako keby tie steny mali život. Stali sa niečím výnimočné. A to už po pár prejdených metroch. Prekvapilo ma to...No nezarazilo natoľko, aby som sa otočila a vrátila sa späť. Niečo vo mne stále poháňa túžba vedieť, čo je ďalej.
Môj rozum vedie nekonečný boj s mojim srdcom. V hlave vnímam zmes myšlienok, ktoré medzi sebou bojujú. Vrátiť sa späť či ostať a pokračovať ďalej?
Túžba a zvedavosť po nepoznanom je stále veľmi silná. Akceptujem, že táto cesta nemusí skončiť dobre, taisto ako to, že nemusí niekam viesť. Ak sa to časom skončí, tak to spoznám. Keď zo stien prestane sálať život a energia, keď sa stanú všednými, opäť sivými, keď sa v nich opäť budú vytvárať škáry...
Vtedy zastanem na jednom mieste a budem už vedieť, že ďalej cesta nevedie...
Pokiaľ sa to ale nezačne diať, tak budem kráčať ďalej. Všetko na svete, čo ma môže posunúť ďalej a dať mi niečo nové - je dobré....
