To však nie je možné...A nakoniec...Bude to tak asi lepšie...Priveľa premýšľania môže veci len pokaziť.
Stlačím zvonček, za dverami počujem kroky, otvorenie dverí...Očakávam otázku alebo aspoň nejakú štipľavú poznámku o tom kde som bola, aby som mohla pustiť uzdu svojej fantázii a vymyslieť si priam dokonalý scenár tohto večera, čo sa akože odohral...Nič sa však nedeje. Otvorenie dverí, jediná veta - že prečo nemám kľúče sa stratila v priestore a nemala žiadny účinok. Rozhovor pokračuje, ako keby sa nič nedialo. Zaráža ma to, ale neprotestujem...Tentokrát nemusím zaťažovať moju myseľ klamstvami.
O pár minút sedím v kresle, pozerám sa na telku, ale pritom ma oveľa viac fascinuje hrnček s čajom, ktorý držím v ruke. Hladina sa sem-tam pohne. Nakoľko dokáže byť čaj upokojujúci. Z televízie sa ozývajú výkriky a streľba. Prepnutie programu nehrozí, diaľkový ovládač je príliš ďaleko.Aj tak som mimo reality.
Neviem sa odosobniť. Zrazu. Predtým som to vedela. Prečo už nemôžem byť ja tou chladnou a bezcitnou? Začínam sa nenávidieť. Ako je možné, že jeden pohľad a úsmev zo mňa vytiahnu veci, ktoré by sa inak nedostali na svetlo tohto sveta. Bezcieľne pozorujem svet okolo seba. Neverím tomu, čo sa so mnou deje. Ešte stále cítim jeho vôňu. Nie vsugerovanú ani nie ako spomienku.Naozaj ju cítim. Zo seba, zo svojich vlasov, zo svojich rúk, oblečenia...
Chod myšlienok sa spúšťa, ale ja ho zastavujem. Už nevládzem...Ani myslieť, ani dedukovať, ani si domýšľať...Jednoducho nechám veci plynúť. Aspoň raz nebudem myslieť na budúcnosť, že čo sa stane keď... Veď predsa život je o zážitkoch. Jeho veta. Aj veľa iných.
Ďalší moment...Ako strih vo filme...zmena scény...postavy však ostávajú...Ona a on v jej hlave. A jej život naokolo. Môžeme ju nazvať scéna pri okne..Len chladný pohľad upretý na padajúce kvapky dažďa a lesknúce sa oči...Žiadny hrnček s čajom...ani jeho vôňa. Len ona sama a jej zničené vnútro.
Šťastný koniec? Možno. Možno s ním a možno s niekým iným.
Scéna druhá...Názov Úsmev...Pokus : tretí
