Ked som sa dozvedela, ze co sa stalo s mojim kamaratom, tak som tomu
neverila...sadla som si na gauc, v ruke som mala balicek chipsov a
pozerala som sa na vypnutu telku...V podstate som absolutne
nechapala...Nevedela som pochopit vyznam slova absolutny koniec...Ze ho
uz nikdy neuvidime, ze uz nepojde s nami do mesta, ze uz sa s nim nikdy
nebudeme rozpravat. Bola som uplne v soku. Po zopar hodinach ma to
preslo a vtedy som si uvedomila,ze by si to zasluzilo vediet este zopar
jeho kamaratov. "Prekvapivo" mi nikto nechcel verit, alebo skor ani nie
tak mne, len ten sprave.
Bol v Anglicku, nikto este nevie,co sa poriadne stalo. Vieme len
tolko,ze den na to sa mal vratit naspät na Slovensko. Len jeden den.
Ked si uvedomite, co vsetko by mohlo zmenit napriklad to,ze by sa vratil
o den skor...Zil by...
V podstate to este stale poriadne nechapem, nechcem tomu uverit alebo mi
to este nedoslo...Mozno si to len nepripustam a snazim sa pochopit
vyznam spojenia absolutny koniec.
Najhorsie na tom vsetkom je, ze ti, ktori ho nepoznali, si len precitali
clanok v jednych anglickych novinach o 20-rocnom mrtvom chlapcovi a
obratili stranu. Bolo to pre nich iba meno a informacia. Kolkokrat aj my
takto citame noviny o vselijakych umrtiach a nestastiach a velakrat si
ani neuvedomime, ze za tym vsetkym su naozajstni ludia a naozajstne
city.
Poznala som ho tri roky, hned od zaciatku ako som prisla na strednu a
navzdy si ho zapamätam ako vysmiateho chlapca s korculami a jeho
oznamko bude nadalej visiet medzi tymi ostatnymi na mojej nastenke, bude
sa na mna z neho usmievat a z jeho venovania bude navzdy srsat pohoda,
ktorou sa vyznacoval...
Nikdy na teba nezabudneme...
