„Vošla som do škôlky, ktorú som si bola vopred pozrieť. Páčila sa mi škôlka a páčila sa mi pani učiteľka. No teraz, keď som do nej vošla so synom, nevnímala som nič. Vedela som, že to musím zvládnuť. Odovzdať ho. Nech sa bude diať čokoľvek. Prezliekla som ho, zobrala som ho za ruku a rozlúčila sa s prísľubom, že na obed prídem pre neho. Začal plakať. Keď ho chcela pani učiteľka citlivo zobrať, držal ma tak, že som ho skoro nevedela od seba odtrhnúť. Vedela som však, že čím to budem dlhšie naťahovať, tým dlhšie sa bude trápiť aj môj syn. Odovzdala som ho pani učiteľke. On plakal, ja som ho s milým úsmevom ubezpečila, že čoskoro prídem a odišla som. Ten milý úsmev som mala na tvári, keď som vychádzala zo škôlky, aj kým som vyšla na ulicu. Keď som si sadla do auta, úplne som sa zosypala. Plakala som rovnako bolestivo a intenzívne ako môj syn.“
Nástup do škôlky je pre nás rodičov a naše deti veľmi náročný. Nech sú naše deti akokoľvek spoločenské, komunikatívne a hravé, prvé dni škôlky sú niečo, čo ešte nezažili. Ocitajú sa v situácii, ktorá ich ohrozuje a po prvýkrát sa musia so svojimi pocitmi vysporiadať sami.
Určite nás mnohých rodičov prepadajú myšlienky, čo spraví nástup do škôlky s našim vzťahom s dieťaťom? Výčitky, ktoré nás nútia premýšľať, čo si o nás dieťa myslí, keď ho nechávame v tak náročnej situácii samé?
Þ V období nástupu do škôlky sa vytvára v deťoch rovnováha medzi vzťahovou väzbou k mame a ďalším blízkym osobám a túžbou skúmať, napríklad za účelom spoločenskej aktivity.1 Nástupom do škôlky tak umožňujeme dieťaťu naplniť si svoju vývinovú potrebu, ktorá našu vzájomnú väzbu neovplyvní.
Viem, na papieri to znie dobre. Ale čo môžeme robiť so silnými emóciami, keď nastáva zmena medzi neustálou prítomnosťou mamy (či inej vzťahovej osoby) a začína pravidelné odlučovanie sa takmer zo dňa na deň? Poďme si povedať, čo robiť v tomto období.
Ako vieme pomôcť nášmu škôlkarovi a nám rodičom v adaptačnom období na škôlku?
Máme samozrejme radi všetkých okolo nás. Babky, dedkov, tety, kamarátov, všetkých. Pred nástupom do škôlky nás zásobia mnohými vtipnými a najmä úspešnými skúsenosťami z okolia, aby nás uistili, že to nemusí byť také zlé. Rozprávajú nám o deťoch, ktoré výborne bez plaču zvládli prvé dni v škôlke a ešte si v nej našli veľa kamarátov. (Osobne som rodiča s dieťaťom, ktoré zvládlo hladko nástup do škôlky, ešte nestretla.) Na základe príbehov, najmä tých úspešných, si vytvárame očakávania.
Hovoríme si, prečo by sme aj my nemohli mať také šťastie?
„Ja som tiež počúvala rôzne príbehy úspešných nástupov detí, nadobudla som pocit, že keď sa zbavím ranného plaču syna, vyhrali sme. Bohužiaľ to nebola pravda. Zaslepila som sa príbehmi a skúsenosťami druhých a zabudla som na chvíľu na všetko, čo o mojom synovi viem. Po asi mesiaci nástupu prestal plakať. Ráno sa pekne obliekol, niečo zjedol, pozrel si rozprávku a išli sme do škôlky. Ani neviem po akom čase som si všimla, že syn ráno poprdkáva. Vtedy mi to došlo. Môj syn bol každé ráno nervózny a ja zaslepená spokojnosťou, že neplače, som to úplne prehliadla. Ešte teraz si pamätám, ako som si želala, aby namiesto prdkania radšej plakal, pretože by jeho prejavy nervozity boli pre mňa viditeľnejšie.“
Prejavy nervozity a strachu sú u dieťaťa naozaj rôzne. Pozorujme preto naše dieťa počas adaptácie na škôlku pozorne a všímajme si jeho prejavy:
· verbálne - kričanie, nadávanie, plakanie, zakoktávanie sa,
· neverbálne až psychosomatické - pomočovanie sa, poprdkávanie, tiky, plytký dych, držanie sa v tesnej blízkosti mamy (a inej vzťahovej osoby), návaly hnevu, atopický ekzém, oslabená imunita.
Čo najlepšie môžeme urobiť počas adaptácie na škôlku pre nás rodičov a naše dieťa?
Zabudnime na všetko, čo sme počuli a vymažme si všetky očakávania, ktoré sme si začali predstavovať. Jednoducho povedané, zbavme sa idealizácie nástupu nášho dieťaťa do škôlky. Idealizácia je náš obranný mechanizmus, ktorý sa v nás spúšťa, keď nevieme ovplyvniť realitu tak, ako by sme chceli.2 Ideálna predstava adaptačného procesu nášho dieťaťa v škôlke zvyšuje naše očakávania. Vytvára tlak na dieťa, pretože ono naše očakávania registruje a na schopnosti, ktoré nemá (alebo ich má menšie ako by sme potrebovali, aby sa naše ideály naplnili).
Þ Vrátením sa k realite, hoci nie tak príjemnej, znížime nároky na seba aj na naše dieťa a budeme schopní ako rodičia reagovať na vzniknuté situácie adekvátne.
Poznáme svoje dieťa, vieme ako sa správa v situáciách s cudzími ľuďmi. Poznáme jeho reakcie na detských ihriskách. Sme si dobre vedomí ako rodičia, čo sa nám na našom dieťati páči a s čím spokojní nie sme. No pokiaľ sa naše dieťa nehrá s deťmi na ihrisku a hoci sme ho už veľakrát nútili do hry, bolo to neúspešné, tak v adaptačnom období v škôlke to nebude inak. Ak naše dieťa rozruší aj najmenšia zmena v bežnom dni, rozruch okolo nástupu do škôlky bude určite veľký.
Rodina je prvé prostredie, v ktorom dieťa prežíva adaptáciu a socializáciu, materská škola je až druhé prostredie.3Z toho vyplýva, že materská škola najmä na začiatku síce pôsobí a ovplyvňuje správanie dieťaťa, no nemení ho. Dôverujme preto všetkému, čo vieme o svojom dieťati a na základe toho si budujme očakávania a adekvátne reagujme na vzniknuté situácie.
Ja viem, že je náročné povedať si nahlas (možno aj s povzdychom) ako bude adaptácia na škôlku vyzerať skutočne. Je to však jediný spôsob ako prejsť obdobím adaptácie postupne, trpezlivo a spolu s našim dieťaťom.
Až potom ako si pripustíme, čo všetko sa môže diať počas adaptácie na škôlku na základe povahy nášho dieťaťa, môžeme spolu začať otvorene komunikovať a spolu sa vyrovnávať so zmenou, ktorá nastala v našom fungovaní. Dieťa má ešte menšiu predstavu o škôlke ako my rodičia, preto jediným orientačným bodom sú preňho rady a odporúčania, ktoré mu dávame.
Ponúkam niekoľko tipov, pre otvorenú komunikáciu s dieťaťom:
- Nemusíš sa hrať s deťmi. Môžeš byť pri pani učiteľke a sledovať deti, čo robia. Ak budeš chcieť, môžeš sa k nim pridať, pokiaľ nie, je to v poriadku.
- Ráno nám bude obom smutno a možno budeme plakať. Je to v poriadku.
- V škôlke si nájdeš veci, ktoré sa ti budú páčiť a aj také, ktoré nebudeš mať rád/rada. Poobede sa o nich môžeme porozprávať.
- Bol/a by som rada/rád, aby si v škôlke pekne papal/a, ale pokiaľ ti jedlo nechutí, nemusíš ho zjesť.
- Pokiaľ sa ti v škôlke niečo nepáči, je v poriadku povedať to pani učiteľke a mne.
- Aj ja som na teba myslel/a celý deň a bolo mi smutno.
Ako rodičia si želáme, aby sa naše dieťa malo v škôlke výborne. Malo dobrých spolužiakov a cítilo sa bezpečne pri pani učiteľkách. Týmto spôsobom sa snažíme aj komunikovať, keď hovoríme:
o pani učiteľka bude na teba určite dobrá,
o dnes sa budeš mať v škôlke dobre a pekne sa zahráš s detičkami,
o keď prestaneš plakať, detičky sa s tebou budú hrať.
Otvorená komunikácia naopak v sebe zahŕňa aj predpoklad, že všetko až také dobré nebude. Stačí, ak si spomenieme na svoje škôlkarske časy. Možno si toho veľa nepamätáme, ale krivdu od pani učiteľky, či spolužiaka, ktorý nám robil zle, máme stále na pamäti.
Þ Je v poriadku hovoriť so svojim dieťaťom aj o zlých skúsenostiach. Dieťa bude vedieť z našich rozhovorov, že sa v škôlke stávajú aj nepríjemné zážitky a vďaka našej otvorenosti bude s nami tiež otvorene komunikovať.
Vzájomné zdieľanie skúseností a adekvátne očakávania sú prístupy, vďaka ktorým môžeme so svojim dieťaťom zvládať spolu náročné adaptačné obdobie na škôlku.
Na záver ponúkam ešte niekoľko tipov pre rodičov čerstvého škôlkara, ktoré uľahčia adaptačné obdobie v škôlke:
· výber škôlky - štátna škôlka, súkromná škôlka, materské centrum s programom materských škôl,
· zoznámenie sa s pani učiteľkami môjho dieťaťa vopred,
· stabilné ranné rituály bez zhonu,
· vždy sa rozlúčiť s dieťaťom,
· pomenovávať emócie, ale nesnažiť sa ich riešiť,
· vytvoriť si svoju mantru ako „Zvládneš to“, „Buď sám sebou“ alebo „Uži si to“.
PS: Nezabúdajme na to, že každé prerušenie dochádzky môže nanovo spustiť adaptačný proces. Bez ohľadu na to, koľký krát sa proces začína a bez ohľadu na naše želanie, aby sa už adaptačný proces skončil. Buďme so svojim dieťaťom. Pozorujme ho a reagujme na jeho aktuálne potreby.
1. Heinz, K.B. Poruchy vztahové vazby: Od teorie k terapii. PORTÁL, 2011. 312 s. ISBN 9788073678708
2. Priess, M. Jak zvládnout syndrom vyhoření: Najděte cestu zpátky k sobě. GRADA, 2015. 176 s. ISBN 9788024753942
3. Tyre, P. How smart parents get their kids the education they deserve. Henry Holt and Company, 2011. 256 s. ISBN 9780805093537
