Mnohí rodičia sa predbiehajú v tom, kto dlhšie nedá do rúk svojmu dieťaťu mobil či tablet (ten je lepší rodič?). Na internete čítam články a rady od psychológov ako treba zabrániť kontaktu detí s displejovými zariadeniami, pretože tie sú zlé, nebezpečné a neprijateľné. Väčšina diskusií o používaní mobilov, tabletov či počítačov, s ktorými sa dostávam do kontaktu osobne či online, končí sentimentálnym spomínaním, aké to bolo super bez týchto zariadení (naše zariadenia nám doma zatiaľ nezviazali ruky a nohy, takže môžeme s deťmi stále chodiť von koľko chceme a s kým chceme, ale pst, aby neprišli na to, že túto schopnosť majú).
Určite nespochybňujem vedecky potvrdené negatívne účinky displejových zariadení na deti aj dospelých. Ale na ostatných sentimentálnych poznámkach a nepriateľských výstupoch sa podľa mojej aktuálnej nálady smejem alebo ma dráždia. Nevadia mi v podstate samotné vyjadrenia. Dráždi ma pasívny postoj dospelých ľudí. Akoby hovorili: “Máme tu moderné zariadenia, ktoré našim deťom ničia a zničia život a jediné, čo s tým môžeme urobiť je dopriať našim deťom mesiace či roky (ak sa podarí) spokojného nažívania si. (Lebo akonáhle dostane dieťa do ruky displej, už nevyjde von, nebude mať kamarátov a jeho život skončil a ja ako rodič nemám šancu s tým nič robiť. - tak si predstavujem dokončenie vety, ale možno, že sa mýlim.)” Je to ten typ postoja, vďaka ktorému môžeme ešte stále obviňovať “tie zariadenia” za to, ako našim deťom ničia život.
Čo by sa stalo, keby sme si povedali, že mobil, tablet či počítač sú len stroje, ktoré sú položené na stole, kým ich my alebo naše deti nechytíme do ruky? A že to sú stroje vypnuté a teda nezaujímavé, kým ich my alebo naše deti nezapnú? Museli by sme sa prestať tváriť, že v tomto spolunažívaní s modernými technológiami, ťaháme za kratší koniec. Hoci by sme to nahlas nepovedali, napadlo by nás, že sme to my, kto ovláda tieto zariadenia. Kto rozhoduje ako, kedy a načo sa budú používať. Nakoniec sme to my, kto svojim príkladom a pravidlami ukazuje svojim deťom ako môžu (a nemusia) žiť vo svete s displejmi.
Žijeme vo svete s displejmi (nie dispejov). Sú to už roky až desaťročia, čo displejové zariadenia existujú. Je veľmi nepravdepodobné, že tieto zariadenia zaniknú. Tak sa už vykašlime na osočovanie čiernych obrazoviek, ktoré sú nehybné a nezaujimavé, kým ich my sami nezoberieme do rúk. Poďme sa naučiť ich zapínať a používať podľa našich potrieb a k našej spokojnosti. Nerobme z mobilov, tabletov a iných displejov nepriateľov nás a našich detí, pretože nimi nie sú.
Áno displeje deti priťahujú, tak ako všetko ostatné, čo je zaujímavé. Akurát mám pocit, že ak naše dieťa zaujme voda, tak deťom vysvetlíme, čo voda je, ako sa používa a tie najmenšie obalíme do igelitu či neoprénu, teda ich pripravíme na stret s vodou. A potom ich necháme, aby vodu spoznávali pod našim dohľadom. Ale keď naše dieťa zaujme mobil, tak najprv v nás vyskočí niekoľko vykričníkov ako sme to mohli dovoliť, potom sa ho snažíme schovať s túžbou, aby sa mobil vymazal z pamäte nášho dieťaťa a po tom ako náš potomok zo seba vydá dlhý hlasný škrek či piskot, mu mobil teda dáme s výčitkami svedomia. Píšem to trošku nadnesene, ale viem si predstaviť, že niekde to prebieha aj takto. Úprimne nerozumiem, prečo nepostupovať rovnako ako pri vode, ceruzkách, samostatnom jedení a všetkých ostatných dosť (v začiatkoch) katastrofických aktivitách?
Všetky dispeje majú svoje zlé stránky. Mám však pocit, že až neprirodzene sa vyhýbame debate o ich dobrých vlastnostiach. Som za to, aby sme začali považovať displeje za bežnú súčasť existencie (čo už sú). Aby sme prebrali kontrolu a zodpovednosť za naše správanie a používanie displejov (verím, že sa tam dostaneme). A potom už nič. Keď nebudeme z displejov robiť deťom zakázané ovocie a uvidia nás ako ich používame vedome, kontrolovane a pre náš úžitok, tak to jednoducho budú od nás kopírovať. V konečnom dôsledku ako všetko ostatné.
