Keď ukladám teraz už 10 mesačného syna o pol siedmej večer do postele, viem, že pokiaľ je v poriadku, budem k nemu vstávať najskôr o šiestej ráno. Ideálne po siedmej :) Takto pohodlne fungujem, odkedy mal 6 mesiacov.
Po narodení syna som zo všetkých strán počúvala rady, prednášky, kritiky, samozrejme najmä od najbližších, ako sa najsprávnejšie postaviť k spánku môjho dieťaťa. Súčasný trend tvrdí, že kto nespí so svojím bábom vo svojej posteli a nevstáva k nemu aspoň dvakrát v noci, je krkavčí odsúdenia hodný rodič. Nemôžem si pomôcť, ale krkavčou mamou sa necítim. Hoci som nikdy so svojim synom nespala v jednej posteli, prestala som ho v noci kŕmiť hneď ako som videla, že je to možné a môj syn to zvláda, zabezpečila som mu niečo omnoho dôležitejšie. Kvalitný spánok.
Spánok je nevyhnutnou súčasťou každého človeka, bez ohľadu na jeho vek. Plní funkcie, ktoré sú prínosné pre naše dobré psychické a fyzické fungovanie. Je preto podľa mňa jedno, či spia rodičia s bábom v posteli, alebo spia rodičia v manželskej posteli a bábo vo svojej postielke alebo má každý svoju izbu. Pre mňa je dôležité, aby sa vo výsledku všetci zúčasnení kvalitne vyspali.
Ako som sa, aj na základe mojich chýb, prepracovala k celonočnému spaniu?
Bábätká potrebujú na začiatku svojho života jesť pravidelne a to zvyčajne každé tri hodiny. Nebolo to ľahké, ale začiatočnej pravidelnej fáze som sa nevyhla. Po mesiaci aktívneho manažovania dennej aktívnej časti a nočnej kľudnej časti, začal syn vynechávať postupne jedno až dve nočné kŕmenia. Všetko vyzeralo veľmi pozitívne...... V štvrtom mesiaci (tento rok v júni) sa začal syn budiť pravidelne o štvrtej hodine, každé ráno. Doteraz nechápem, čo to bolo za úkaz. Bolo to zúfalé obdobie, pretože sme doma museli vstávať o štvrtej ráno každý deň a aktívne pri synovi fungovať. Keďže ani po dvoch týždňoch tento skorý režim nič nezmenilo, prečítala som všetky články a diskusie na internete o spánku. Zistila som, že ráno majú bábätká ľahký spánok, že neskoršie ukladanie večer nepomôže (vyskúšané), že bábätká majú spánkové cykly, .......
Po niekoľkých dňoch čítania, som narazila v jednej diskusii na jednu obyčajnú vetu. Bábätko môžu vyrušovať rodičia, keď sa prehadzujú, chrápu a majú iné hlasné prejavy počas spánku. Vzhľadom na súčasný trend praktizovania intenzívneho rodičovstva, sme sa s manželom vo štvrtom mesiaci môjho syna neodvážili pomyslieť na nič viac ako že skúsime spať v obývačke, on v našej spálni a budeme mať otvorené dvere. Zistili sme, že pokiaľ mu dvere nezavrieme, budí sa aj tak. Po dvoch týždňoch nekvalitného spánku na gauči sme urobili rozhodnutie. V deň svojich piatich mesiacov išiel syn vo svojej postielke do svojej izby. Ignorovali sme všetky odsudzujúce poznámky okolia. Prestali sme vstávať doma o štvrtej, čas budenia sa pomaly predlžoval a to bol cieľ.
Maličké bábätko vo vlastnej izbe nám doma spôsobovalo obavy. Kúpili sme detskú vysielačku a pri každom zvuku sme s manželom utekali za synom. Nemali sme skúsenosti (nikto v našom okolí vo veku syna nemal dieťa ďalej ako pár centimetrov od svojej postele), mali sme veľkú neistotu (mala som stálu potrebu kontrolovať syna, ale kamerovej vysielačke som sa chcela vyhnúť. Podľa mňa vytvára veľkú histériu a závislosť rodičov na pozorovaní detí.) A tak sme s manželom spánok syna úplne pokazili. Boli sme pri ňom pri každom pohybe a naša neistota sa zmenila na jeho neistotu. Každú hodinu sa budil s plačom a potreboval nás pri sebe. Uvedomila som si, že schopnosť kvalitného spánku nie je vec, s ktorou sa deti rodia. Schopnosti kvalitného spánku sa musí bábätko naučiť. My rodičia ho to musíme naučiť.
S učením syna poriadne spať sa otvorila úzko súvisiaca téma, nočné kŕmenie. V našich končinách nie je nezvyčajné, keď v noci bábätko papá aspoň jedenkrát aj vo vyššom veku. Je to jedna z mnohých tém, ku ktorým sa v zahraničí stavia inak. Sú krajiny, kde sa uprednostňuje názor, že nočné nepapanie je pre bábätká prínosné, pretože aj tráviaci trakt lepšie prosperuje, keď má na chvíľu voľno, samozrejme okrem prvých mesiacov života. Je to úplne opačný názor ako sa prezentuje u nás, kde lekári upozorňujú na náhly pokles cukru v krvi. Povedala som si, že krajiny, kde funguje síce úplne iný prístup k nočnému jedeniu, asi nechcú pre svojich novorodencov zle. Keďže nočné nepapanie a celonočné spanie idú ruka v ruke, rozhodla som sa, že skúsim, či môj syn dokáže vydržať v noci bez jedla. Po niekoľkých nociach postupného ubúdania kŕmenia a podávania vody, som zistila, že vydržať vie. Nakoniec aj bez vody.
Na synove polročné narodeniny sme išli na dovolenku, kde sme mali stráviť 5 nocí. S manželom sme sa rozhodli, že syna naučíme spať. Syn mal vlastnú izbu ako doma, mali sme dokonalé podmienky. Keď sa na toto obdobie pozerám spätne, som ešte viac presvedčená o tom, že síce je spánok vrodená schopnosť, ako aj vylučovanie a papanie, ale organizovanie času je na rodičoch. Tak ako deti učíme pravidelne papať, neskôr vylučovať cielene a nie spontánne, rovnaký prístup vyžaduje aj spánok. Nerozumiem ako som si mohla myslieť, že sa to syn naučí sám od seba. Trvalo nám polroka, kým sme sa presvedčili, že je naša povinnosť naučiť syna spať tak, aby sa naplnili všetky kvality, ktoré nám spánok dáva.
Som si istá, že medzi rodičmi a ich deťmi prebieha veľmi silná neverbálna komunikácia. Hovorí sa, že dieťa cíti, keď je mama nervózna, keď je napätie medzi rodičmi, keď sú rodičia neistí. Napriek tejto vedomosti sme boli obaja veľmi prekvapení, keď prvú noc „Učíme sa spať“, sa syn nebudil ako zvyčajne každú hodinu s plačom, ale len trikrát. Hoci sa trikrát za noc budil ako novorodenec a my sme boli úplne na začiatku, nebolo to také hrozné ako noci predtým. Podľa predlohy knihy „A dosť“ o francúzskych deťoch, ktoré spia celú noc od troch mesiacov, sme nechali syna plakať maximálne 5 minút. V knihe sa píše, že 5 minút je dostatočný čas pre bábätko, aby sa ukľudnilo samo, ak sa tak nestane, musí ho prísť ukľudniť rodič. Mne sa táto praktika veľmi zapáčila. Nikdy som nesúhlasila s vyplakávaním bábätiek, príde mi to kruté a nechápem, že má niekto to srdce. Na druhej strane sa mi páči, že je v poriadku nepribehnúť hneď, ako sa dieťa ozve, ale dať mu šancu, aby sa naučilo s danou situáciou pracovať. Syn sa teda prvú noc zobudil trikrát. Raz sa do piatich minút ukľudnil sám, a dvakrát sme išli za ním. Áno, robili sme s manželom všetko spolu, lebo sme chceli pozorovať ako sa veci menia k lepšiemu. Druhú noc sme sa zobudili len raz. Tretie ráno sme s manželom vstali okolo šiestej a syn bol ticho. Obaja sme vystresovaní vyskočili z postele a utekali do synovej izby. O pár sekúnd sme po špičkách vyšli a nechali sme ho spať. Neviem racionálne vysvetliť, čo sa počas troch nocí „Učíme sa spať“ udialo. Viem, že sme sa obaja s manželom rozhodli, že je čas prespať celú noc a dôverovali sme nášmu bábätku, že je schopné zvládnuť to.
Bála som sa, že po príchode domov sa novonaučená schopnosť spať pokazí, ale nestalo sa. Medzičasom museli syna hospitalizovať v nemocnici na niekoľko nocí, kde som bola celý čas pri ňom a napriek všetkým zvukom nemocnice a ľudí a plaču iných detí spal celú noc.
V súčasnosti má syn 10 mesiacov a pred niekoľkými dňami sa odo mňa nakazil nádchou. Dve noci po sebe potreboval mať pri sebe niekoho z nás každú chvíľu, pretože sa mu ťažko dýchalo. Spomenula som si, aké to bolo neuveriteľne náročné (milujem, naozaj milujem spánok) a pre mňa už nepredstaviteľné, vstávať v noci k synovi. Veľmi často počúvam okolo seba ako malé deti nechcú spať, ako dvojročné až trojročné deti vyžadujú od rodičov v noci ich prítomnosť, buď v spoločnej posteli alebo pri postielke. Myslím si, že sa tieto detičky stali závislými na rodičoch aj v čase spánku. A keďže sa ich rodičia boja urobiť rázny krok z rôznych dôvodov, trápenie pokračuje. Vždy mi je veľmi ľúto, keď počúvam o hodinovom uspávaní na rukách 15 kilového dieťaťa, alebo nezmyselnom cestovaní v aute, lebo jedine tam vie dieťa zaspať (ešteže majú v rodine auto, inak si neviem predstaviť, ako by dieťa zaspalo – áno troška irónie). Keď sa snažím navrhnúť rodičom iný prístup, zvyčajne príde lavína, prečo sa to nedá zmeniť. Pretože ročné dieťa musí papať aspoň raz v noci, pretože, keď plače určite treba ísť okamžite k nemu/nej, pretože je normálne, keď dieťa nespí celú noc. A práve preto venujem tento článok rodičom, ktorí chcú naozaj úprimne spať celú noc bez výhovoriek.
