Ako tak prepínam kanály, všetky v snahe prebiť konkurenciu, dávajú v rovnakom čase rovnaké typy programov. Na to sme si už zvykli...
A zvykli sme si už aj na odpad, ktorý sa hrnie do našich televízií z druhého brehu atlantického oceánu- z Ameriky. Akčné trilery, horory, drámy, ktoré z nás vychovávajú idiotov so zbraňou v ruke vytlačili z našej televízie plnohodnotnejšie veci.
Uvedomila som si to až po minulopiatkovom odvisielaní programu Takí sme boli vo verejnoprávnej televízií STV, alebo po novom, "cool-ovejšom" názve: jednotka. Vtedy tam bol hosť programu Dušan Jamrich. Priznám sa, nikdy som ho nevidela nikde hrať ( možno preto, že Štúrovcov vytlačili Amíci) a jeho meno som poznala len z dabingu. Páčil sa mi. Sivý, hlboký, trošku drnčiaci ale hlavne podmaniví hlas ma zaujal, a od tohto programu som neodtrhla oči. No čo mi skutočne učarovalo, bola jeho recitácia Flámov od Ladislava Novomeského. Bolo to niečo úžasné.
Nikdy predtým som na telku nepozerala s otvorenými ústami tak, ako vtedy. Rozprával, rozprával, verš za veršom, strofu za strofou. Zrazu všetky básnikové myšlienky do seba sadli ako, prepáčte za výraz: riť na šerbeľ. Bol to proste zážitok.
A práve vďaka tomu som si uvedomila, že nás televízie okrádajú. O čo? O takéto zážitky. Vždy som si totiž myslela, že najlepšie sú americké filmy a ani som si nevedela predstaviť, že by ma niekedy mohli baviť Nedeľné chvíľky poézie. A prečo? Pretože som ich nikdy nevidela. Pretože mi ich ukradla televízia a ako náhradu mi, ale nielen mne, ale všetkým ponúkla trilery s vybuchujúcimi autami a vraždiacimi super agentami.
Preto by nebolo na škodu, keby sa tie Nedeľné chvíľky poézie vrátili.Aspoň na chvíľku. Možno by mládež, aspoň tá intelektuálnejšia, alebo menej zameraná na diskotéky, záškoláctvo, drogy, alkohol, cigarety, tento krok ocenila. A keď nie mládež, tak dlhšie žijúci ľudia určite.
A hneď by sa vrátila nedeľná chvíľka pohody, ktorá nám nesmierne chýba, pretože znovu v telke vybuchlo akési auto....
