December. Tma, sliepňavé pouličné osvetlenie. Asfalt je príznačne vlhký a tmavý, vďaka čomu je vodorovné dopravné značenie slabo vidieť. Vykračujem si miestami, kam bežne nechodím. Zo zhonu Hlavnej stanice sa presúvam do centra, pozdĺž električkovej trate. Prechádzam okolo podniku, kam som chodila s priateľmi na kofolu po ranných tréningoch. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi... Je to už ako z iného života. Ľudí na chodníkoch výrazne pribúda. Smerujú na Námestie slobody. Rovnako ako ja. Niektorí nesú napochytro zmajstrované transparenty domácej výroby. Väčšinou z kartónov, popísané fixkami, ale nájde sa aj pár precíznejšie vyhotovených. Zachytávam útržky rozhovorov, telefonátov, vnímam siluety okolo seba, ale nesústreďujem sa na detaily. Nechám sa unášať ľudskou riekou až na námestie, kde si nájdem miesto opodiaľ. Pri múriku, kde je málo ľudí, ďalej od pódia. Prišla som skôr. Len tak stojím a pozorujem, ako z opačnej strany prúdi dav a námestie sa čoraz viac zaľudňuje. Robí mi to radosť a vychutnávam si ten zvláštny genius loci.
Ešte nikdy som sa nezúčastnila protestu. Davom sa vyhýbam, môj obľúbený svet je samota... Les... Sloboda... To posledné je však v akútnom ohrození. A asi aj to predposledné...
Premýšľam nad tým, ako som sa cítila posledných pár týždňov.
Ako zbitý pes...
Každý deň...
Najprv som mala problém vôbec uveriť tomu, čo sa deje. Rozum to odmietal spracovať. A ďalej sa to nabaľovalo. Človek sa nestihol spamätať z jedného úderu, už ho zasypávali ďalšie. Ako boxer v ringu. Padnem, štvornožky sa snažím pozviechať, ale rozhodcu niet. Ten by súpera zastavil a doprial mi čas, aby som sa postavila a mala aspoň akú-takú šancu na obranu pred ďalšími údermi.
Cieľom je zničiť akýkoľvek môj odpor už v zárodku. Udupať ma do zeme. Rýchlosťou, intenzitou a brutalitou útoku ma paralyzovať. Nielen mňa. Všetkých, ktorí si ctia spravodlivosť.
Ešte pred pár dňami som kolegyni vysvetľovala, prečo si myslím, že protesty nemajú zmysel, lebo sa aj tak nič nezmení. Ale potom, jedného večera, keď som znova len civela do prázdna a nechala sa gniaviť čiernymi myšlienkami, po uši vnorená do márnosti a beznádeje, som sa odrazu rozhodla. A tak som tu.
Už voľným okom vidím, že sa nás zhromaždili tisíce. Nielen mladí ľudia. Prišli seniori, ktorých si vládna moc očividne za trináste dôchodky nekúpila. Stoja tu s nami, niektorí o paličkách. Podopierajúc sa vydržia po celý čas. Sú tu mladé rodiny, ktoré zbalili bábätká do kočíkov. Väčšie deti sa miestami nudia a dávajú to patrične najavo, ale rodičia napriek tomu prišli. A zostávajú. Toto je miesto, kde sa odohráva boj o budúcnosť aj ich detí.
Program začína. Vystúpi Magda Vášáryová, lídri opozície, aj biskup Bezák. Kvitujem, že ich reči sú postavené na faktoch. Žiadne nezvládnuté emócie, ani urážky. Jasne a zrozumiteľne vyjadrujú svoje myšlienky v príjemnom časovom rámci bez toho, aby ľudí začali nudiť. Dav počúva, rečníkov neprerušuje, skandovať začína iba pri odmlkách. Šíri sa pozitívna energia a chuť nevzdať sa. Bojovať za správnu vec. Hlavný opozičný líder vraví, že ich zastavíme. Vládnu moc pri zmenách zákonov ušitých na mieru, ako aj pri podkopávaní alebo úplnej likvidácii inštitúcií, dôležitých pre demokraciu. Z jeho rétoriky je zrejmé, že tomu naozaj verí. V tej chvíli pri srdci pocítim skepsu, ale nenechám sa ňou ovládnuť. Veľmi, veľmi si želám, aby to raz bolo inak, aby mal pravdu, aby sa podarilo napohľad nemožné. A ja, i keď s naštrbenou vierou v úspech, budem pre to robiť všetko, čo je v mojich silách, aj keď to bude znamenať len stáť tu. Dnes... O týždeň... Znova a znova, kým to bude potrebné...
Na záver je pre mňa mimoriadne príjemným prekvapením, keď biskup Bezák ukončí svoj prejav úplne svetským heslom: „Liberté, égalité, fraternité“. Že prehovára ku všetkým, nielen k veriacim, nemohol vyjadriť lepšie. Znie hymna, námestie sa rozžiari tisíckami svetielok a ja potláčam slzy.
Hodina a je po všetkom. Rozchádzame sa. Slušne, kultivovane, napriek stisku sa netvoria tlačenice. Evidentne mnoho ľudí spracováva dojmy. Tak ako ja.
Pristihnem sa pri myšlienke, ako túžim žiť v krajine, kde je takýchto ľudí väčšina...
Utorok o týždeň. Miesto sa zmenilo, mierim na námestie SNP. Obávam sa väčšej tlačenice. Oprávnene. Program začína, ale ja zvádzam boj sama so sebou. Moja snaha nájsť si miesto mimo najväčšieho stisku troskotá a keď ma dav pritisne ku stene budovy, pomaly, ale isto sa ma začína zmocňovať panika. Našťastie, prítomní sú tolerantní a mne sa podarí vymotať sa za pódium, kde je ľudí výrazne menej. Nájdem miesto, kde mám viac voľného priestoru okolo seba. Zhoršenie kvality zvukových vnemov z pódia je daňou, ktorú zaplatím za vyšší komfort. Nevadí.
Prejav pani Mosnákovej takmer celý prepasiem, ale vnímam okolie. Všimla som si, že kvalita transparentov je na výrazne vyššej úrovni, ako minule. Z lepších materiálov, aj farebné, aj s fotkami...
Vsunuté hudobné vystúpenie sa mi sem príliš nehodí, ale beriem to tak, že organizátori sa učia za pochodu, skúšajú to možno obohatiť, zisťujú, čo funguje. Aj tak mám pocit, že každý protest je a bude iný. Dynamika davu sa mení, jednak so zvyšujúcim sa počtom účastníkov (možno na tom má podiel aj z môjho pohľadu menej vyhovujúci, úzky priestor), jednak s plynutím času. Prejavy predstaviteľov opozície obsahujú menej faktov, sú viac emocionálne. Aj keď viem, prečo som tu, neubránim sa vlastnej amatérskej analýze a pozorované si dávam do súvisu s postrehmi Le Bona, ktorý sa zaoberal psychológiou davu.
Bytostne cítim, ako odvaha k vzdoru naberá na sile. Neskôr sa zo správ dozviem, že tu bolo o pár tisíc ľudí viac, ako pred týždňom. Stúpajúcim počtom účastníkov sa stupňuje aj odhodlanie. Ale nielen tým. Sama na sebe pozorujem, že už necítim tú skepsu, čo minule. Práve naopak. Začína vo mne rásť nádej, že nebude všetko také stratené, ako sa spočiatku zdalo. Možno aj zásluhou toho, že minulý protest mi získal čas. Kým sa oklepem, kým sa postavím na nohy, bez toho, aby ma knokautovali ďalšie údery.
Blížia sa sviatky. Ľudia budú mysľou úplne inde. Otázkou je, čo bude potom. Pripúšťam dve verzie.
Prvá, že protesty budú pokračovať, akoby k vynútenej prestávke ani nedošlo. Krivka počtu zúčastnených bude nejaký čas ešte stúpať, potom kulminovať a kým začne klesať, malo by byť už jasné, čo sa podarilo dosiahnuť.
Druhá je, že im to viac, či menej vyšumí z hláv, alebo téma pre nich nebude už taká horúca. Protesty budú prebiehať naďalej, s čoraz menším počtom účastníkov, až dostratena... Články a fotky zachytávajúce jedno z mála zomknutí v tomto geografickom priestore nemilosrdne prekryjú kvantá iných správ a internetových textov. Iba v hlavách účastníkov ostane pár, deň za dňom blednúcich spomienok...
Vsádzam na tú prvú.
Utorok po sviatkoch. Tento týždeň to dali na štvrtok.
Pozerám predpoveď počasia. Bude riadna kosa.
Musím sa poriadne obliecť...
