Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna maličká krajinka. Učupená pod končiarmi veľhôr, vyživovaná úrodnými nížinami, oplývajúca zásobami pitnej vody. Nikdy výrazne nevyčnievala. Nebola námornou veľmocou, nemala dobyvačné sklony a ani by, pravdupovediac, nemala na to kapacity. Nedisponovala takým nerastným bohatstvom, ani ľudským potenciálom, aby si v priebehu vekov mohla klásť podmienky. Vo virvare rôznych záujmov bola začleňovaná do všakovakých štátotvorných celkov. Raz súčasťou veľkého kráľovstva, inokedy menšej republiky. Nebola zvyknutá sama o sebe rozhodovať, tak sa len pretĺkala dejinami.
Jedného dňa sa koleso času odvinulo tak, že ostala odkázaná sama na seba. Chcela to, aj nechcela. V kútiku duše po tom tajne túžila, no zároveň sa toho bála. A keď k tomu došlo, spanikárila. Nikto presne nevedel, čo by bolo pre ňu najlepšie. Každý mal na to iný názor. Všeobecne sa predpokladalo, že sa chce začleniť medzi moderné krajiny, také tie, kam bol ešte donedávna zakázaný vstup. Z počiatočného chaosu a nezvyku na situáciu sa do jej čela začali vyplavovať ľudia, združujúci sa do skupín. Červených, modrých, iných... Niektorí mali skutočný potenciál stať sa vodcami, väčšina z nich si to o sebe len myslela. Namiesto handrkujúcich sa vládcov však boli potrební odborníci, úprimne slúžiaci dobru a rozvoju krajiny. Tu chceli všetci vládnuť, slúžiť málokto. A mnohým o dobro krajiny vôbec nešlo. Do jej čela ich hnali vlastné, sebecké záujmy. Občas sa na niečom zmysluplnom dohodli. Boli svetlé chvíľky, v istých smeroch sa táto zem posunula vpred. Zvýšila sa životná úroveň, mladí chodili študovať na zahraničné školy, z ciest úplne vymizli pojazdné hrdzavé plechovky. V obchodoch bol rozmanitý sortiment tovarov, ľudia viac cestovali a prinášali si späť nové zážitky, skúsenosti, pohľady na veci. Vytratila sa uniformná šeď, bežný život hral farbami. Povolili okovy jednoliatosti, rozličnosť a rôznorodosť sa nesmelo drala na povrch. Najprv neisto, opáčiac, či ozaj môže. Mohla. Trochu.
Sloboda a samostatnosť prinášali do životov ľudí okrem výhod aj nevýhody. Zdá sa to logické, ale mnohí z toho zostali zarazení, až prekvapení. Že vyššia úroveň a lepšie možnosti neprichádzajú len tak samy od seba. Že nie sú na podnose, z ktorého si ktokoľvek vyberie podľa svojho gusta. Bez vlastnej iniciatívy, len vďaka domnelej, ničím nepodloženej výsade, že je príslušníkom maličkého, vraj holubičieho národa. Mnohí, nezvyknutí a neochotní pracovať či už na sebe, alebo pre dobro ostatných, zažívali zdrvujúce sklamanie. Začali krivo pozerať na tých, čo sa mali lepšie. Tých, čo mali viac. Tých, čo podľa nich nič nerobia, sú len akousi privilegovanou vrstvou, ktorej sa automaticky všetkého dostáva. Závisť, v srdciach latentne prítomná, sa drala na povrch. Podaktorí vládcovia tomuto pocitu rozumeli viac než dobre, lebo zožierala aj ich samých. A nezostalo len pri tom. Kombinácia závisti, presvedčenia o vlastnej nadradenosti a z toho plynúcej neutíchajúcej krivdy sa ukázala rozbuškou, ktorá pravidelne v spoločnosti spúšťala vlny nenávisti. Vo fyzickom svete interakcie medzi ľuďmi hrubli, boli čoraz menej kultivované, tolerancia sa vytrácala. Najviac však nenávisť bujnela na sociálnych sieťach. Okrem toho, že neokrôchané komentáre postrádali akúkoľvek výpovednú hodnotu, zmysel, či racio, bolo až zvrátene fascinujúce, koľko úplne cudzích ľudí sa vyjadruje k životom iných, úplne cudzích ľudí. Nikto sa ich nepýtal... Akým právom?... Údajne právom slobodne prejaviť názor. Zabúdajúc, že aj sloboda slova končí tam, kde druhému ubližuje, či ho dokonca ohrozuje. Chrliac jedovaté prejavy, ani na okamih sa nezamysliac, či by sa takáto sloboda názorov dotyčným páčila, keby hejtu museli čeliť on sami, ich partneri, priatelia, či dokonca deti.
Múdrosť, kultivovanosť a otvorenosť boli vysmievané. Velebila sa tuposť, hrubosť a spiatočníctvo. Nad krajinou sa zmrákalo. Začala sa dusiť pod jedovatými oblakmi, uvoľnenými z Pandorinej skrinky. Toto bolo ideálne podnebie pre výpady barbarských hôrd, ktoré ju krížom-krážom začali pustošiť. Vedeli, ako dokáže slnko nemilosrdne osvetliť absenciu charakteru, inteligencie, či prachobyčajnej ľudskej slušnosti. Nechceli, aby znovu vyšlo. Nedajboh, aby sa objavila dúha(!). Tma im vyhovovala. Nebolo vidno krajších, chytrejších, ani úspešnejších. Nedostatok svetla všetkých vrhal do uniformného, šedivého bahna. Tak, ako kedysi.
Ale veci už neboli ako predtým. Tých, čo sa slobodne nadýchli a zapáčilo sa im to, bolo priveľa. Priveľa tých, čo neboli ochotní nechať sa hordami udupať do bahna. Občas sa im darilo menej, inokedy viac, robiť v čierňave trhliny a pustiť liečivé lúče slnka na zranené štíty, lúky a pláne barbarstvom zmietanej krajiny. Šlo to pomaly, možno bolo viac nezdarov, ako úspechov. Jedovatosti a spupnosti bolo v tomto miniatúrnom geopriestore stále viac, ako bol schopný zneutralizovať, preto produkoval stále nové mračná. Boli takí, čo to vzdali. Pochopiteľne. Zbalili sa a odišli do krajín, kde si zatiaľ nikto neuzurpoval moc vládnuť aj nad počasím (lebo, aby sme boli spravodliví, toto nebola jediná krajina, kde sa začalo zmrákať). Ostanuvší to skúšali ďalej. Boli tu predsa doma, nechceli všetko opustiť...
Verili, že raz...
Možno aj vďaka ich snahe raz vyjde slnko...
Legenda hovorí, že bojujú dodnes.
