Odkedy prababička dovŕšila deväťdesiatku, ťažkala si len na to, že ju pán Boh nemá rád, lebo ju nechce zobrať k sebe. Zľutoval sa nad ňou až o desať rokov neskôr, pár mesiacov po masívnych gratuláciách, ováciách a pozvaní jubilantky na Mestský úrad. Jediný, kto sa z jej storočnice netešil, bola ona sama. Žila s dcérou v starom byte v samom centre mesta. Celý deň presedela v kuchyni, orientovanej do vnútrobloku, kam slnko svietilo asi hodinu z celého dňa. Predtým chodila aspoň von. Poobede sa vystrojila a vydala sa na blízke námestie. Tam posedávali na lavičkách jej rovesníci a rovesníčky, zdieľali svoje problémy, kŕmili holuby, alebo si len tak spolu mlčali a pozorovali okolie. Posledné roky sa aj toho musela vzdať, byt bol na druhom poschodí bez výťahu. Ani už nebolo za kým chodiť, rovesníci pomreli a všetky jej dni sa podobali ako vajce vajcu. Okrem toho, ktorý nastal asi raz za mesiac, keď ju priviezli k rodine na dedinu. Na ulici zaparkovala čierna Tatra 603. Z nej s pomocou vystúpila maličká osôbka, celá akási šedivá, oblečenie zásadne čierne, alebo v nespočetných odtieňoch sivej. Nenosila nič iné ako šaty opásané fertuškou, krepsilonové pančuchy a dlhé biele vlasy mávala stiahnuté čiernou stužkou. Podopierajúc sa francúzskou barlou sa pomaly šuchtala na dvor. Prvé, čo spravila, zaúkolovala jedno z pravnúčat so slovami: „ Dones mi kočičku“. Usadili ju na lavičku na slniečko, ona si popravila fertušku, aby mačičke bolo pohodlne. A tak sedela celý deň. Hladkajúc mačku uvelebenú v jej lone. Nemala už náladu na debaty, ale keď sa jej artriticky skrivené prsty s vypuklými kĺbami s uspokojením prehŕňali v mačacej srsti, občas dala vedieť, že jej myšlienky sa rozbehli o desaťročia späť. K životu v starej Petržalke, kde žili s pradedom vo veľkom dome s obrovskou záhradou a ovocným sadom. Ku dňu, keď ju zobral na „ringišpíl“. Aj k trpkému zhodnoteniu, že nebola pekná, ale pradedo si ju vybral, lebo bola „robotná“. Pohliadnuc na jej prsty je nepochybné, že sú zodraté od ťažkej roboty.
Bol to opäť po dlhom čase jej najkrajší deň. A ešte na dlho potom.
Staručká pani žije sama v meste. Jej doobedný program je už roky nemenný. Sadne na autobus, aby ešte pred pol ôsmou bola v dedine vzdialenej asi pol hodinu cesty. S nabaleným batohom mieri do jednej zo stajní na okraji obce. Deň čo deň. Veky. Či je piatok, sviatok, Vianoce... Pred obedom sadá na autobus a odvezie sa späť domov.
V stajni sa stará o koňa akejsi svojej známej. Vykydá mu, nastelie. Môže mať tak osemdesiat rokov, pomaličky, v kľude, si hrabká, veď má na to celé doobedie... Kôň je už tiež deduško, tu si dožíva. Postará sa o neho, na jar a v lete mu iniciatívne nakosí ďatelinu. Jej srdcovkou sú však mačky. Tak ako v každej stajni, aj tu ich žije niekoľko, každý rok na jar ich počet nárazovo vzrastie, aby sa priebehu roka prirodzeným výberom zase pozvoľna ustálil. Z batohu vyťahuje granule, kúsky mäsa a kostí. Mačky sa zbiehajú, poovíjajú sa jej okolo nôh a vydávajúc jemné mrmlavé zvuky si pochutnávajú.
V stajni sa baví s obmedzeným počtom ľudí. K zostávajúcej väčšine je nepríjemná. Neznamená to, že len neodzdraví. Keď sa jej niečo znepáči, bez varovania začne človeku nadávať a neváha použiť aj expresívne výrazy. Podaktoré šarvátky sa vyhrotili do konfrontácie na fyzickej úrovni. Na jednu z koniarok vzala metlu, protivníčka sa však tiež chopila zbroje a bola z toho krátka a razantná šermovačka. Ďalšiu zas, pri inej príležitosti, ovalila po hlave rýchlovarnou kanvicou. Prázdnou, ale určite zabolelo. Kto môže, ten sa jej vyhne. Zato s mačkami sa baví sladkým hláskom, mazná sa s nimi... Zdá sa, že pre ňu znamenajú viac, než ľudia... Raz jedna z mačiek vrhla tri mačiatka a pár dní na to boli mŕtve. Pravdepodobne ich v nestráženej chvíli zahrdúsil niektorý zo psov, ktorých si majitelia koní vodia so sebou. Stará pani spustila povyk a zahájila vyšetrovanie, za aké by sa nemusel hanbiť ani inkvizítor. Vinníka bola odhodlaná nájsť stoj čo stoj. A poriadne s ním zatočiť. Zašlo to tak ďaleko, že jedno z mačiatok zabalila do novín, vložila do batoha a vzala so sebou. Neskôr vyšlo najavo, že ho odniesla k veterinárovi a žiadala ho, aby určil príčinu smrti. Nevedno, ako sa zatváril, ani čo jej povedal, faktom však je, že pitva sa nekonala a slečna Marplová nezískala kľúčový dôkaz.
Neprekvapivo, medzi železničnou traťou a garážami leží územie nikoho. Prebujnelá vegetácia sa strieda s odpadom rôzneho druhu v pomere jedna k jednej. Ešte asi rok dozadu tam občas, pod garážovou strieškou, prespával na matraci pár bez domova. Už dlho tam nie sú, asi si našli niečo lepšie. Alebo ich len majitelia garáží vyhnali. Kto sa vyhnať nenechal, je „stádo“ mačiek. Držia viacčlenné hliadky, keď zavetria, že sa blíži človek, zliezajú sa jedna po druhej, mávajú chvostami, sadajú si. Ak zistia, že nejde tá, ktorú očakávali, rýchlo strácajú záujem a rozídu sa každá po svojom.
K miestu sa blíži staršia pani, ťahá tašku na kolieskach a vedie konverzáciu. Sama so sebou. Keď ide od cesty, vlečie sa pomaly, lebo je to do kopca. Inokedy sa len tak vynorí, akoby odnikiaľ. V jednej chvíli tam nie je... Vzápätí tam stojí, aj s tou svojou taškou. Ako mačacia patrónka. Zázračná... Hliadka dá znamenie, zvieratá sa zhromaždia v hojnom počte, na ňu predsa čakali. Prestane hovoriť sama so sebou a začne diskutovať s nimi. Každý druh svojou rečou, ale zdá sa, že si rozumejú. Vykladá z tašky dobroty, kŕmi ich, pre každú jednu si nájde milé slovo aj pohladenie. Mačky pradú, ovíjajú sa jej okolo nôh. Keď sa nasýtia vzájomnej prítomnosti, vydá sa na cestu späť. Či už dolu kopcom, do mesta, alebo opäť len tak, z ničoho nič, zmizne...
Stará žena a mačka.
Archetypálne spojenie. V legendách boli mačky neoddeliteľnou súčasťou príbytkov vediem a bylinkárok. V ľudovej slovesnosti každá správna striga mala mačku. Im je to naozaj jedno. Či sa pani vo vonkajšom svete prejavuje ako dobrá starenka, alebo striga. Či je oddelená od ostatných ľudí nedobrovoľne, alebo je to jej vlastné rozhodnutie. Neobdivujú, nesúdia. Svoju priazeň prejavujú zdržanlivo, udržiavajú si odstup. Neakceptujú žiadne požiadavky, ale ani žiadne nekladú. Slobodne odchádzajú, aby sa mohli zase vrátiť. Pre pamlsok, pre pohladenie, oplatiac to liečivou silou svojej náklonnosti. Staré dámy si takto samy naordinovali felinoterapiu.
A možno ide o čosi viac. Možno tá najhlbšia podstata vzájomného vzťahu starej ženy k týmto zvieratám je pre nezainteresovaných zahalená rúškom tajomstva...
Možno to raz zistím...
Ktovie...
Možno sa stanem jednou z nich...
