Sedím vo vlaku smer Bratislava, väčšinu času sa dívam z okna a venujem sa vlastným myšlienkam. Po zastavení na jednej zo zastávok filtrujem otrasný ampliónový hlas, ktorý oznamuje, aký vlak prišiel. Mám miesto na opačnej strane, ako sa nastupuje, takže si len otupene prezerám už x-té okolie stanice. Tak ako všade, vskutku kraľuje rebríčkom nevzhľadnosti. Opustené koľajiská, prerastené najodolnejšou burinou s popraškom hrdze... Staré vozne, pokreslené bezobsažnými nápismi, ktoré autori asi považovali za graffiti. Neoprávnene. Človek ani nemusí byť na dne, aby ho pohľad na ne ťahal hlbšie do depresie... Množstvo stožiarov a vedení, ktoré vyzerajú, že sa týčia do krajiny akosi nadbytočne... Odpadky rozhádzané v zemi nikoho... Na tomto mieste nikomu nezáleží... Ani tomuto miestu nezáleží na nikom...
V bežnom huriavku, ktorý produkujú vystupujúci a nastupujúci, ma upúta rytmické klopkanie. Zvuk prichádza z prednej časti vagóna. Dívam sa tým smerom, nastupujú ľudia, nič zvláštne nevidím. Asi dve „štvorky“ odo mňa zastane muž. Stredná výška, okolo tridsaťpäťky. Niečo sa sediacich pýta. Tí mu odpovedia a on sa presunie o jednu „štvorku“ bližšie ku mne, v náprotivnej časti. Až vtedy si všimnem, že má bielu paličku. Za pomoci spolucestujúcich sa usádza podľa miestenky. Záhada rytmického klopkania je vyriešená, vzápätí sa však roja ďalšie. Ako sa to dá zvládnuť, cestovať nevidiaci? Ešte k tomu so ŽSR? Ja mám niekedy problém nájsť správne nástupište a koľaj aj keď vidím dobre. Teda, aspoň do diaľky. A to už nehovorím, že aj človek s neporušenými zmyslami sa musí vcelku dosť pozorne triafať na príkre schodíky do vagóna... Premkne ma číra hrôza pri predstave, že on nimi bude aj vystupovať...
Pustí si niečo do slúchadiel a sústredene počúva. Premýšľam, či rozlišuje aspoň svetlo a tmu. A tiež o tom, či nevidí už od narodenia, alebo prišiel o zrak neskôr, v priebehu života. Pozorujem ho krížom cez uličku. Je to pre mňa veľmi komfortné, lebo sa nemusím obávať, že ma prichytí pohľadom. Zaplaví ma vlna obdivu. Hovorím si, že ja by som toto asi nedokázala. Možno by som sa odhodlala na krátku vychádzku v okolí bydliska, aj to s neistým výsledkom... Inak by som sedela doma, alebo by ma museli všade voziť. A on sa vyberie do neznáma, úplne sám... Každopádne je mojím hrdinom dnešného dňa.
Prestávam na neho civieť, lebo aj keď nemá šancu to zistiť, nezdá sa mi to fér. Otočím sa späť k svojmu oknu a sledujem ubiehajúcu krajinu... Aké by to bolo, nič z tohto nevidieť? Teda, akurát túto industriálnu časť, okolo ktorej práve prechádzame, by som pokojne oželela... Prichádzam na to, že som na svojom zraku závislá. Všetci sme. Má prednosť pred ostatnými zmyslami. Všetko skúmam najprv zrakom. Cestu, po ktorej idem, tovar, ktorý kupujem. Dokonca prvý dojem o človeku si chtiac-nectiac urobím podľa toho, čo vnímam zrakom. Hodiny šliapem do kopca, len aby som sa na pár minút pokochala výhľadom... Prvý kontakt s blízkym človekom je stretnutím pohľadov... Je to prirodzené, ale... Čo keď existuje svet iných vnemov, ktorý nám ostáva skrytý? Zrak je hlásna trúba, ktorá nás na prvý krát ľahko presvedčí o svojej verzii, ďalej už neskúmame. Na úkor zraku máme iné zmysly zakrpatené. Aké to je, vyradiť zrak z hry? A nemyslím tým pár minút po náhlom vypnutí elektriny, keď človek neohrabane a nadávajúc hľadá čelovku, v horšom prípade sviečku a zápalky... Čítala som o možnostiach, ako stráviť v úplnej tme aj niekoľko dní, len so základným vybavením. Raz za deň donesú človeku jedlo a pravdepodobne aj skontrolujú, či sa z tej tmy a samoty nezrútil. Môže to byť fakt zaujímavé, ale obávam sa, že okrem času mi na to chýba aj odvaha...
Na druhej strane, koľko krát sa sami hráme na slepých? Úmyselne. Mnohí z nás úplne automaticky. Odvraciame zrak. Tvárime sa, že nevidíme... Keď sa potom prevalí nejaká tragédia, ktorej sa dalo zabrániť len tým, že by si niekto z okolia všimol, prihovoril sa, čo i nepriamo podal pomocnú ruku, všetci plačú nad rozliatym mliekom... Nič sme si nevšimli... Keby sme boli vedeli... Určite by sme niečo urobili... Bla bla bla...
Pred nami je už len jedna zastávka – konečná. Nemám rada tlačenicu v uličke, preto si pozbieram veci a vykročím k dverám v predstihu. Zdá sa, že je na tom podobne, lebo onedlho sa zjaví za mnou v medzipriestore pri dverách. Neviem, ako zistil, že som tu, ale oslovil ma a povedal mi niečo v tom zmysle, ako že už sme dorazili. Trochu ma chytá stres, lebo mám nanajvýš pár minút, aby som vyriešila dilemu. Pomôcť mu pri vystupovaní? Prvoplánovo sa to môže zdať milé. Chápem však, že v jeho situácii mu možno pomoc núkajú stále a je to pre neho prinajmenšom otravné, ak nie rovno ponižujúce. Vyriešim to šalamúnsky. Vystúpim a ostanem stáť dolu, keby sa pošmykol, alebo čo. Neuvidí ma a ak sa nič nestane, tak ani nezistí, že som ho čakala. Spomaľovanie vlaku je sprevádzané obvyklým piskotom a keď ma na záver trochu hodí dopredu - dozadu, stlačím gombík. Dvere sa otvoria - śśśśśśśśśśś....... Rýchlo vystúpim, uhnem na bok od dverí a čakám. On vystupuje veľmi šikovne, dokonca sa mi zdá, že schodíky triafa lepšie, ako vidiaci. Dobre, je dolu. Tak sa môžem vybrať po svojom. O pár sekúnd sa však ocitáme v ľudskej rieke, kde už nemáme kontrolu nad smerom, ani rýchlosťou pohybu. Kráča predo mnou a keď vidím tie natlačené telá okolo, nevdojak sa mi vynorí príhoda z mladosti, keď ma okradli v električke. Nič netušiac som vystúpila, odrazu zistiac, že bez peňaženky. Doklady som našťastie vtedy nosila v puzdre zvlášť. Ale v priečinku na mince som mala zlatú retiazku s príveskom znamenia zverokruhu, ktorá sa mi deň predtým roztrhla. A to ma zvlášť mrzelo. Vynorením tejto prastarej mikrotraumy som okamžite stratila ostych aj pochybnosti. S odhodlaním byť čo najmenej vtieravá, pristúpim k nemu zboku: „Nebude vás obťažovať, ak vás odprevadím?“ – „Vôbec nie, práve naopak“ odpovie pravý džentlmen. Tak sa spolu šuchceme davom, zakliesnení ramenami, ja po očku sledujúc jeho batoh, či sa oň náhodou niekto nezaujíma viac, ako je vhodné. Vedieme nezáväznú konverzáciu, čo ma spravidla obťažuje. Dnes nie. Dav sa pomaly rozpúšťa, ale odprevadím ho až k električkám. Rozlúčime sa, moja ide skôr. Nastúpim a dívam sa na neho, ako stojí na nástupišti. Pokojne, isto. Nemať bielu paličku, možno by nikto nezistil. Nevidiace oči upiera pred seba a možno vníma svoje okolie intenzívnejšie, ako ktokoľvek z nás. Možno má o ňom taký prehľad, že by sme sa čudovali. Za normálnych okolností by som sa o neho nemusela báť. Sám si poradí viac než dobre. Ale čo mu hrozí, že niekto využije jeho hendikep... Neférovo, hyenisticky. O to viac je potrebné, aby sa dívali ostatní...
