Mala čosi po štyridsiatke, keď sa do jej vedomia čoraz častejšie začali plížiť detské sny. Tie, ktoré si nesplnila. Ten úplne najväčší bol – jazdenie na koni. V detstve na to neboli možnosti, najbližšia stajňa bola na dva, či tri prestupy autobusom. Medzimesto, nie mestská doprava. Teraz možnosti má, ale...
Zvažuje, či na to nie je pristará. V hlave sa jej odvíjajú scenáre najrôznejších pádov z koňa a toto defilé zakaždým končí predstavou od krku nadol ochrnutého Christophera Reeva. Na druhej strane vie, že mladšia už nebude a čím dlhšie bude otáľať, tým bude v horšom stave jej telo, sila, reakcie, všetko. A priamo úmerne bude ubúdať aj odvaha.
Zvažovanie pre a proti trvá niekoľko mesiacov. Napokon sa však rozhodne. Kedy, ak nie teraz?! S malou dušičkou sa opýta v blízkej jazdeckej škole, či berú aj „starých“ začiatočníkov. Jasné, že berú. Starostlivosť o kone nie je najlacnejšia záležitosť a jazdecké školy sa musia riadne obracať, aby sa uživili.
Tie zvieratá v nej odjakživa vyvolávali obdiv. Úžas.
Kôň v pohybe. Absolútna radosť. Nespútaná sila. Stelesnená sloboda. Ladnosť a ušľachtilosť. Dokonalosť v nedokonalosti...
Túžila s nimi tráviť čas. Rozumieť im. Tak nejako naivne sa pohrávala s predstavou, že keď príde a po prvý raz sadne na koňa, tak zapadnú do seba roztrúsené dieliky skladačky, alebo niečo na ten spôsob. Neprekvapivo, okrem strachu a pocitu totálnej neohrabanosti necítila nič. Bolo to akosi privysoko, všetky pohyby, čo mala robiť, boli kontraintuitívne. O prepojení nemohlo byť ani reči. Myseľ zahltená pokynmi, obavami a kŕčovitou snahou, nebola spôsobilá vnímať jemné prejavy koňa. Až keď znova chodila po svojich, všimla si to. Kone boli krásne, ale ich pohľad bol zastretý, bez záujmu... Z letargie ich na chvíľu vytrhli jedine ponúknuté dobroty. Nečudo. Boli to kone, ktoré do ohlúpnutia robia to isté, s kvantami cudzích ľudí, ktorí si kúpia produkt – jazdu na koni, nič viac. Veľká časť z nich sú začiatočníci - nadšenci, ktorí po pár hodinách zistia, že to nie je také jednoduché, ako to vyzerá a skúsia niečo iné. Všetci robia tie isté chyby. Dokopú kone holeňami, vykmášu necitlivou manipuláciou s uzdou. Predkláňajú sa, čím nadmerne, a asi aj bolestivo, preťažujú predné nohy... Zvieratá skôr, či neskôr úplne stratia prirodzenú radosť z pohybu. Keď splnia svoj denný plán, putujú do výbehu. A tak dookola. Nemajú puto ku konkrétnemu človeku. Nemôžu mať. Rozumela ich rezignácii a otupenosti... A myslela, že život koňa by takto vyzerať nemal.
Bolo jej ľúto tej jednostrannosti. Učila sa jazdiť, ale ona im nemala čo ponúknuť. Po dlhom čase vlažných pokusov v jazdeckej škole sa naskytla možnosť jazdiť súkromne.
Ten kôň bol iný. Jeho pohľad bol iný. Skúmavý. Veľmi ho zaujímal nový človek. Už vtedy mala pocit, že ju prekukol do špiku kostí.
Pred prvým tréningom mala obavy. Počula, že je rýchly a nie jednoduchý na jazdenie. Ako slabá jazdkyňa si príliš neverila, že to zvládne. Ale rozhodne to chcela skúsiť. Keď vysadla, hneď ju testoval. Ťahal sa inde, ako chcela. Klusal tak strašne rýchlo... Turbokôň. Každú chvíľu čakala, že skončí na zemi. Kŕčovito sa pridŕžala barana – to je hrubá, spravidla kožušinová časť, ktorá sa dáva pod sedlo. Hodina bola pre oboch čistý stres. Ona, so všetkými chybami ešte stále začiatočníka a on, nezvyknutý na zmätočné pokyny, nechápajúc, čo tá žena na ňom vlastne chce, vytvorili niečo ako absolútnu nekompatibilitu. Napriek tomu prežili bez úhony a ona vedela, že chce prísť znova. K tomu koňovi ju niečo silno ťahalo. Prvé mesiace boli krst ohňom. Vydalo aj na jeden pád, keď sa splašil. Telo ju bolelo ešte týždeň, ale nikomu sa nič nestalo.
Postupne sa zladili. Čím bola uvoľnenejšia, tým bol pokojnejší a ochotnejší k spolupráci. Čím bol pokojnejší a ústretovejší, tým bola uvoľnenejšia...
Starostlivosť o neho tiež robila svoje a postupne sa zblížili. Kôň nie je ako pes. Maznanie nemá v genetike, jeho neverbálna komunikácia je odlišná, často protichodná tomu, čo si človek myslí, alebo čo očakáva. Priazeň prejavuje veľmi rezervovane. Úspechom je už len to, že keď je navoľno, neodbehne hneď preč, ale zostane chvíľu pri človeku. Je to, akoby hovoril: „Až tak mi nevadíš. Možno ťa raz budem mať aj rád“.
Časom sa medzi nimi zrodila dôvera. Naplno sa prejavila jeho dobrosrdečná povaha a trpezlivosť.
Miluje pohyb. S radosťou víta zrýchľovanie tempa, lebo vie, že ona to už usedí. Zakaždým, ako na neho sadne, mu na chvíľu zverí svoj život. A on to vie, lebo z nej necíti strach, ani stres. Ona si racionálne uvedomuje, že v hĺbke svojej podstaty je to stále plaché zviera, a prihodiť sa môže čokoľvek. Niekde v zadnom priečinku svojej mysle s tým počíta a je pripravená. Ale verí aj sebe a nenechá si spoločné chvíle pokaziť strachom a úzkosťami.
Je jej priateľom, ktorý pred ňu kladie stále nové výzvy. Napríklad rád skáče. Keď prvý raz chcela preskočiť prekážku, trénerka jej vysvetlila, čo má robiť s telom, nohami, rukami... Komplikované, mätúce. Ako tak klusajú do zákruty pred prekážkou, v sekunde sa rozhodne. „Je to na tebe, koník. Ty vieš, čo robíš, ja nie.“ Vypína myseľ. Vie, že to prejdú. Pár metrov pred prekážkou jej spoločník dosadí do vzorca a nacvála. Urobí to presne tak, aby mu posledný cvalový vyšiel na skok. Hodí ju dopredu a nohy sa jej vyvlečú zo strmeňov. Vďaka silnému zovretiu stehnami nespadne. „Uff... paráda...“ Adrenalín jej prúdi von aj cez uši. Idú znova. Trochu spolieha, že telo si uložilo mechaniku pohybu a druhý pokus pôjde lepšie zladené s pohybom koňa. Dva krát na poslednú chvíľu uhne pred prekážkou. Nie úmyselne, tak nejako to vyšlo... V skutočnosti vie, že kôň cítil jej zaváhanie, a preto krížik obišiel. Ďalší skok je skvelý. Telo sa prispôsobilo jeho pohybu, možno to celé už vyzeralo aj trochu synchrónne.
Radi spolu chodia na vychádzky. Najlepšie to je, keď sa ona nikam neponáhľa. Vtedy ho nechá, nech si sám zvolí smer, aj tempo. Túlajú sa po krajine. Každý kôň trafí domov...
Miluje to ticho, keď vníma svet z jeho chrbta.
Je tvorené nielen absenciou rušivých zvukov.
Je to ticho vo vnútri jej mysle.
V duši sa niečo posúva. Alebo topí, či odkrýva. Je to jemné a nedá sa to celkom dobre opísať. Keď sa zahľadí do jeho oka, na prchavý okamih sa objaví pocit všeobjímajúceho pochopenia... ale ozaj len na zlomok sekundy, dlhšie ho neudrží... Nevie si ho ani spätne vybaviť, je to niečo ukryté za závojom a ona ešte nedorástla na to, aby sa mohla pozrieť priamo...
Je ako slepá, ktorej sa občas niečo prisnije...
