Pár krát som bola podporiť svoju neter na behu v Bratislave a musím povedať, že samotná atmosféra mi tak učarovala, že som zatúžila raz toto zažiť aj ja. No nie ako fanúšik ale ako bežec. Sama som nemala dosť motivácie a vďaka mojej lenivosti ani chuť začať. Keď som na sociálnej sieti našla oznam, že v našej dedine behá partia ľudí a ktokoľvek sa môže pridať, nerozmýšľala som ani minútu. Napísala som tam, zistila si kedy majú najbližší tréning a šla som. Musím povedať, že toto bolo najlepšie rozhodnutie môjho života. Odrazu som bola v partii nadšencov, pre ktorých je šport na prvom mieste. Prvý tréning bol ťažký a väčšinu trate som prekráčala ale domov som sa vrátila s dobrým pocitom, že som niečo pre seba urobila.
Tak to pokračovalo ďalej a boli dni keď som väčšinu už prebehla a toľko nekráčala a to ma motivovalo k lepším výkonom. Tí skúsenejší nás trpezlivo zahŕňali radami ako dýchať, ako bežať, čo robiť a čo nie. Myslím, že sme si všetci začiatočníci z toho brali maximum a zlepšovali sme sa každým dňom. Už som svoju métu,že sa zúčastním najkrajšieho behu v roku videla reálnejšie. Našla som si veľa nových priateľov a dokonca sa ku mne pridala jedna milá osôbka s ktorou som si sadla od prvej chvíle a začali sme behávať spolu. Pridávali sme si tréningy mimo skupinových a pripravovali sme sa na spoločný beh. Možno práve naše nadšenie motivovalo ďalších a nakoniec sme boli 4 začiatočníčky, ktoré sa chceli zúčastniť svojho prvého behu. Boli sme odhodlané a plné očakávaní.
Čím viac sa blížil dátum behu, tým viac som si uvedomovala, kam ma dokázala posunúť táto partia skvelých ľudí. Aj ich výkony boli a budú pre mňa vždy motiváciou do budúcna. V živote som sa pustila do veľa vecí a niektoré nedokončila lebo nadšenie opadlo. Toto však bolo silnejšie a ja som vydržala.
Prešlo pár týždňov od prvého tréningu a zrazu stojím na štarte. Teraz už niet cesty späť. Treba zúročiť všetko, čo som sa naučila. Nebudem bežať na čas, ani na rýchlosť. Po celý čas som trénovala vytrvalosť. V hlave mi víria všetky rady od kamarátov a od mojej netere, ktorá ma podporovala celý čas. Som veľmi rada, že s nami beží kamarátka z partie, ktorá v čase neprítomnosti zastúpila trénerku. A práve jej vďačím za to, že bežala celý čas vedľa mňa a celú trasu ma motivovala.
Až v cieli som pochopila, čo je to skutočný úspech. Záplava emócí bola veľmi silná cez slzy až k pocitu hrdosti sama na seba. Túžila som to zažiť a musela som pre to niečo urobiť. Vytrvala som v nadšení a doviedla svoj sen až do cieľa.
Atmosféra tohto preteku bola neskutočná. Tí ľudia, to nadšenie - to pochopí len ten, čo to zažil. Tak čo dodať na záver? Choďte za svojim cieľom a nepodliehajte prekážkam. Ja som si dala nemalý sľub a na prahu päťdesiatky som sa postavila na štartovú čiaru. Urobte niečo pre svoje zdravie a zažite pocit eufórie z víťazstva. Ten pocit vo mne stále trvá a ja pokračujem ďalej. Teraz už viem, že nikdy nie je neskoro začať. Ešte raz veľká vďaka všetkým, ktorí ma podporili.
