Deň štrnásty.
Chodím za Samkom každú chvíľu. Nemám čo robiť na izbe, tak pri ňom sedím aj keď spí. O chvíľu príde manžel, volal mi.
Keď dorazil, Samko sa akurát zobudil. Mám pocit, že sa usmial. Spoznáva nás a to nás teší.
„Pôjdem dnes na ryby,“ hovorí manžel. Aspoň si oddýchnem.
Dohodli sme sa, že si večer zavoláme. Dnes má nočnú službu lekár, ktorý pochádza s Nigérie. Pôsobí veľmi kľudným a vyrovnaným dojmom. Starostlivo prezrie Samkove záznamy a dáva pokyny sestričkám, ktoré si práve vymenili služby.
Všetko by bolo u Samka v poriadku len tie hlieny. Nemôže sa ich zbaviť.
Opäť treba Samkovi odsať hlieny. Vždy, keď plače, je celý zahlienený. Musia ho odsávať. Vtedy sa začne dusiť a niekedy trvá hodnú chvíľu, kým chytí dych. Nerada to vidím lebo mám strach, že sa nenadýchne. Ale musím občas pomôcť sestričke, podržať mu ruky. Je to ťažké ale musíme to zvládať.
Samko opäť začal lapať po dychu a ja mám pocit, že tentokrát je to ozaj vážne. Bože, veď on nedokáže chytiť dych! Začne sa dusiť.
„Sestrička, rýchlo!“ kričím. „Rýchlo volajte lekára!“
Kým jedna sa snaží pomôcť Samkovi, druhá volá lekára. Držím Samka, posadili sme ho. Snažím sa mu podoprieť chrbátik. Je celý bordový, nedýcha. Prišiel lekár a hovorí: „Držte ho,“ a berie do rúk umelé pľúca. Snaží sa pomôcť Samkovi, aby začal dýchať. „Volajte rýchlo sestričky z vedľajšej JIS-ky. Nech prídu pomôcť!“ kričí lekár na sestričku. Trasú sa mi kolená, na chodbe nastal rozruch. Všetci vedia, že sa na JIS-ke niečo stalo. Všimli si to, keď lekár utekal po chodbe. V zápätí sú tam sestry z JIS-ky od vedľa. Vezú so sebou nejaký prístroj. Lekár hovorí, že ak nezačne dýchať, budú ho musieť intubovať. Poslali ma preč. Zalievajú ma slzy, trasiem sa na celom tele. V duchu odriekam slová modlitby a prosím Boha, aby mu dal silu bojovať. Bežím na izbu volať manželovi.
„Riško rýchlo príď, Saminko sa nám dusí. “
Bol akurát na rybách. Neskôr mi povedal, že ani nevedel ako zbalil udice a letel za nami. Za nejakú polhodinku ma pustili za Samkom. Chvalabohu, nemuseli ho intubovať, začal dýchať sám. Ale museli ho utlmiť, aby sa ukľudnil.
Teraz spí a vyzerá tak, ako keby sa nič nestalo. Tak veľmi som sa zľakla. Vyzeralo to desivo. Lekár stojí pri Samkovi, hladká ho po nožičke a hovorí: „No neboj sa, to bude dobré.“
Tú noc som nemohla zaspať. Ten obraz som mala stále pred očami.
Deň pätnásty.
Čo nás dnes čaká? Od rána som pri Samkovi, manžel príde poobede. Bojím sa každého odsávania. Deň sa neuveriteľne vlečie. Keď je niekto toľko dní zavretý v nemocnici, vníma čas inak ako tí vonku. Večer, keď sa menia služby prichádza sestrička, ktorá už pri Samkovi bola. Mám pocit, že nie je nadšená, keď jej lekárka oznamuje, že Samka už tlmiť nebudú. Už počula, čo sa stalo včera večer a myslím, že má strach, aby sa to nezopakovalo. Ale lekárka sa k tomu stavia inak. Vie, že je to takto pre Samka najlepšie.
Výpotky začínajú miznúť a tak už Samko papá mliečko. Je to trochu iné mlieko, volá sa Portagen. Keby dostával obyčajnú Bebu, výpotky by sa mohli objaviť znova. Keď zmiznú úplne, potom už pomaly bude prechádzať na svoje mlieko. Dnes mu na výpotky robili ultrazvuk. Je to už dobré. Táto správa je pre mňa vykúpením po dlhých dňoch čakania. Verím, že keď Samko prejde na svoje mliečko, rýchlo zmocnie.
Deň šesnásty.
Ráno bude veľká vizita, je tu veľa lekárov. Teraz za Samkom nemôžem ísť. Pustili ma za ním až po desiatej. Výpotky zmizli, tak mu vybrali aj hadičku zboku, už má „len“ napichnutú ručičku. Tadiaľ mu ešte môžu v prípade potreby podať lieky. A dozvedám sa neuveriteľne dobrú správu!!! Samkov stav je dobrý a môže ísť na izbu k mame. Som taká šťastná. „Saminko,“ prihováram sa mu. „Odtiaľ je už len krôčik domov. Zvládol si to, ty môj malý bojovník.“ Bežím na izbu a volám manželovi, mame. Musím všetkým oznámiť tú radostnú novinu. No kdesi hlboko vo mne drieme obava, aby sa mi na izbe nezačal dusiť. Ale radosť z novej skutočnosti potláča túto myšlienku kdesi hlboko. Kázali mi priniesť pre Samka oblečenie, tak vyberám to najkrajšie, čo som mu doniesla. Sestričky mi ho oblečú a ja už len čakám, kedy ho budem môcť zobrať na izbu. Musela som sa opäť presťahovať do tej izby , kde sme boli so Samkom pred operáciou. Je tam presklená stena, aby sestričky videli na deti a hlavne na prístroj, na ktorý sú deti napojené. Ten ukazuje ako im bije srdiečko, teplotu a iné hodnoty. Všetko je pripravené, môžeme ísť. Prvý krát po 2 týždňoch držím svoje dieťa opäť v náručí a nesiem ho tak opatrne ako sa len dá. Ukladám ho do postieľky a prihováram sa mu: „Už si pri mne môj zlatý a nič nás už neodlúči.“ Teraz si už budem okolo Samka robiť sama. Prebaľovať ho, kŕmiť, môžem si ho poumývať. Opatrne lebo všetky jazvy sú ešte čerstvé. Budem mu robiť aj takú rehabilitáciu. Cez hruď mu dám plienku, dlaň ohnem, aby pri dotyku medzi Samkom a dlaňou bol vzduch a miernym búchaním v oblasti pľúc napomáham tomu, aby sa uvoľnili hlieny. Potom prídu sestričky, Samka poodsávajú a opäť sa mu lepšie dýcha. Kŕmim si Samka každé tri hodiny. Papá veľmi pekne, som spokojná. Prišiel aj manžel a spolu sa tešíme, že sa Samkov stav lepší a že je už so mnou.
Je večer, ukladám Samka spinkať, je trochu nespokojný. Na JIS-ke sme mu objavili prvý zúbok – očný. Je to trochu zvláštne, že prvý ide práve tento ale už ho má vonku.
Dúfam, že noc bude pokojná.
pokračovanie zajtra...
