South Sudan, pt. I = God bless the mess
.
Po tom, čo som veľmi bezpečne týžden vymetala ulice Nairobi bez pasu, kedy sa mi vybavovali víza, konečne pokojne a sebaisto sedím v lietadle do Juby. Hlavného mesta Južného Sudánu.
.
Včera mi ešte stihla prísť na dobrú noc informácia z domova, odkazujúc na webovku ministerstva zahraničných vecí s doporučením z apríla 2019: DO NOT TRAVEL TO SOUTH SUDAN due to crime, kidnapping and armed conflict. Violent crime such as carjackings, shooting, ambushes, assaults, robberies, and kidnappings are common throughout South Sudan. Foreign nationals have been a victims of rape, sexual assault, armed robberies, and other violent crimes. Spokojná som šla spať.
.
Cesta do Mapuorditu (neobťažujte sa miesto vyhľadávať na google maps, nenachádza sa tam) trvá dva dni, zahrňuje 2 transfery lietadlom a jednu 5 hodinovú cestu bushou.
.
Odchádzam do Juby s uspokojivou informáciou, že sa nemám báť, 'niekto' ma na letisku bude čakať. Na skromnú otázku 'kto' mi konkrétna odpovedať nebola doručená.
.
Nevadí, statočne sa vydávam do krajiny, kde sa nikde nedá platiť kartou, prímajú len doláre, netušia, že euro je tiež mena, nefunguje tam roaming, o kolegyniach nemám už pár dní informácie, čiže spojenie so svetom by som označila za sporné. Ale signál, signál ten je! Niekde. Keď máte to šťastie prirodzene, a dostanete sa k sudánskej sim karte.
.
A teraz mám pre vás dobrú a zlú správu. Lietadlo v Jube pristálo. Nezdá sa to, ale to je tá dobrá. Okrem toho, že som zase raz bola jediný belokožec v okruhu milion kilometrov, bola som zas o meter vyššia ako všetci naokolo. Ideálny výchozí point ako nenápadne zapadnúť. Len čo sa moje chodidlo dotklo sudanskej zemi, moja batožina zažila boom záujmu ako ja v 2012 po galaktickom ocenení Miss stredných škôl. Chlapi sa trhali o môj kufor a mne pred očami mizol v diali. Nevzdala som to. Spolu s nimi som sa oň pobila a vyšla heroicky na ulicu v nádeji, že tam už čakajú otvorené dvere auta môjho drivera Bepopa. Nečakali. Ja som čakala. 10,20,30 minút... Prišiel neblahý pocit. Asi na mňa zabudli. Ten sa zhoršil po tom, čo ma okolopostavajúci 'brothers' začali lakovať, že oni sú môj šofér a lákali do svojich plechových konštrukcií na 4 kolesách. Keďže obchod so simkami bol permanently closed, wifina sa v Sudáne nachádza tak akurát v slovníku cudzích slov a cudzokrajná sim nemá najmenšiu šancu, vysomráčila som tlačítkový mobil od 'some brother' a volám mojmu driverovi Bepopovi: ,,Dear god, Bepop, I am waiting for u for 45min, could u come for me and drive me to ur Combonia, where Im supposed to sleep tonight?" Odpoveď: ,,Who are you?" ma nepotešila.
Zistila som, že Bepop je out of town, o ničom netuší a moje ubytko je taktiež closed.
Napätie sa stupňuje. Nachádzam black market so simkami. Ochotne sa zhŕklo okolo mňa asi 10 černochov, ktorí mi 'radi poradia'. Cena simky sa každou sekundou zvyšovala dvojnásobne, začínajúc na 1 dolári, za pár sekúnd už 20. Kruh 'brothers' okolo mňa sa zväčšoval úmerne mojej stupňujúcej sa neistote. Akciu týždňa prerušil safari zaprášený, obrovský džíp, s kolesami z traktoru?, ktorý zastal vedľa mňa. Okienko sa stiahlo a plynulou lovely angličtinou som dostala návrh od 2 chlapov: ,,Treba odvoz?"...
Poznáte ten pocit, keď je tu možnosť, že budete unesení, no máte na výber, či to bude hŕstka sudánskych 'brothers' alebo Kanaďan s Indom v aute? Zvolila som plynulú angličtinu. Aspoň pokecáme...
Loong story short, zvolila som dobre.
Ležím vo vani v hoteli. Doštípaná malarickými komármi, no... Ležím vo vani v hoteli. Thanks god...
Zobúdzajú ma slnečné lúče, smrad z výfukov, zdivočené trúbenie motoriek a.. Malarické komáre. Teším sa na další let do Rumbeku. Na letisko prichádzam klasicky domotaná o hodinu neskôr (nie, nebol čas prestaviť čas). Zachránilo ma roztomilo/naivné/'prekvapené' omajgatovanie, takže gate znovu pre mňa otvorili a za intenzívne ajmsousory, sooousorygaajs bolo odpustené 8kg nadváhy. Ja sa snáď nikdy nepolepším ...
.
Ostatná cesta bola viac než v poriadku. Na africké pomery. To znamená, že ma nikto neuniesol, lietadlo nespadlo a ja som ostala so všetkými dolármi na svojom mieste, t.j. v ponožkách, podprsenke a velice tajnej náprsnej peňaženke na krku. Sudánske minilietadielko, na ktorého palube sme si sedkali všetci 8 pasažieri spolu, obímajúc svoju batožinu, malo romantickú atmosféru. Captain bol very friendly, z nevysvetliteľného dôvodu mu prišiel ako dobrý nápad mi nadšene ukazovať počas letu funkciu gombíkov a páčiek. Na druhej strane som nadobudla pocit, že keď skolabuje z tých 40tich stupňov v lietadle, budem schopná možno aj pristáť.
No nič. Cesta pokračuje klasicky. Z Rumbeku do Mapuorditu mi ostáva 70km. To znamená 4,5hodiny v aute. Prší, takže to bude možno nepatrne viac. Tak o 2-3hodky.
Ako by som Vám tie diery opísala. Pre jedlíkov ako ementál? Pre silnejšie povahy ako bombardovanie meteoritmi? Každopádne, paródia na cestu. Blato prerušené pravidelne lochnami jak bazény, v ktorých sme si pravidelne s našim džípom urobili krátku nechcenú pauzu. Cestou spoznávam miestne dopravné značenie. Teakový konár zapichnutý do kalnej džuzny znamenal, že túto kámo nedáš, treba to obísť cez les. Mala som užiť kinedril...
Míňame stáda kráv, ktorým musíme dať prednosť. Zas zdržanie. Pár prevrátených kamiónov trčiacich z blata, miestny hakunamatata život a plno paliem.
.
Prichádzam do bushy... Rozhliadam sa okolo... Otváram dvere svojej 'izby'... Bože môj, ak toto prežijem, navždy budem dobrá ! ❤️
