Poslanec, resp. člen vlády či parlamentu je osoba posvätná. Imunita ho robí takmer nedotknuteľným, plat má v niekoľkonásobnej výške oproti obyčajným občanom, má preplácané rôzne druhy výdavkov a okrem toho aj ďalšie vymoženosti. Je to jasné, zaslúži si to, lebo pre štát robí ten poslanec čo najviac, aj dušu by preň zapredal. Nikdy nepodľahne lákadlu korupcii, nedosadzuje známych na lukratívne pozície, dokonca je to jeden z najlepších odborníkov z danej oblasti!!!
Skúsme niekde z koša vyhrabať kandidátky jednotlivých strán, koľko odborníkov bolo v každej strane? Pýtame sa, prečo takto vyzerá naša krajina? Uvedomme si zásadnú vec, volíme síce ľudí z kandidátky strán, ale sú to naozaj odborníci na ekonomiku, zamestnanosť alebo nebodaj poľnohospodárstvo či zdravotníctvo alebo ľudia s množstvom potrebných skúseností? Niektorí z nich určite áno, nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca.
Predstavme si fiktívnu krajinu, ktorú by riadili odborníci, kde by ministrom hospodárstva bol skutočný odborník na ekonomiku s dlhoročnými skúsenosťami a nie politický nominant. Vedel by, že ak schváli nejaký zákon, aké to bude mať dôsledky. Detto ministerstvo zdravotníctva – skúsený ekonóm s poradným zdravotným tímom, ktorý mu vnáša do tejto oblasti aj skúsenosti a autenticitu by predsa nespravil rozhodnutia, ktoré síce sú populárne, ale neuskutočniteľné ako napr. zvýšenie platov sestrám (píšem to, aj keď práve zdravotné sestry považujem za tie, ktoré si to skutočne právom zaslúžia – tie zvýšené platy). Ministerstvom poľnohospodárstva by nebol niekto, kto by robil opatrenia, ktoré našich poľnohospodárov zruinujú, atď. Spoločným charakteristickým znakom by bolo to, že všetci konajú veci pre dobro štátu a aj ľudí. Pre zachovanie objektivity musíme povedať aj to, že v skutočnosti v parlamentoch sedia aj odborníci alebo funujú ako odborní poradcovia. Tento príspevok iba poukazuje na to, že veľa ľudí v politike, keďže ide o biznis, sú bez dôležitej odbornosti či potrebných skúseností. Predstavme si parlament ako inštitúciu odborníkov snažiacich sa zabezpečiť prosperitu pre danú krajinu. Mohlo by to tak v skutočnosti fungovať?
V dnešnej kapitalistickej spoločnosti asi nie. Kladiem si otázku, zvládol by to nejaký iný systém alebo by potrebovalo rekonštrukciu ľudské svedomie? Ako by sme sa zbavili lobujúcich záujmových skupín, ktoré vlastne odkláňajú politikov od ušľachtilých cieľov?
Domrvená privatizácia na začiatku deväťdesiatych rokoch odštartovala podivné hospodárenie so štátnym majetkom, pokračuje akýmsi divným prideľovaním štátnych zákaziek a hlavne absolútne žiadnou trestnoprávnou zodpovednosťou poslancov (aj keď teraz sa už črtajú nejaké zmeny). A nejde iba o poslancov, ale aj o ministrov, ak spravím predsa zlé rozhodnutie, musím niesť následky. Tlak verejnosti na ich odstúpenie by mal byť taký silný, aby prišlo k náprave! No realita vyzerá nasledovne: Ráno sucho skonštatujeme, áno, ten človek bol zodpovedný za predaj štátneho majetku pod cenu, ale suché konštatovanie tichučko odveje večerný vánok a zajtra sa zase všetko môže začať odznova.
