Tak, ako všetci ostatní, aj ja som sa slušne zapísala do poradia. Moje poradové číslo bolo síce v nedohľadne, ale potrebovala som sa na chvíľu ohriať. Sedela som teda a premýšľala o bežných "ženských" veciach. Z mojich myšlienok ma odrazu vytrhli nepríjemné ironické poznámky pacientov na adresu učiteľov a sestier.
Tie sa stupňovali a stupňovali a ja som po chvíli nadobudla dojem, že som tam jediná, ktorá myslí "inak". Takt a slušnosť mi však nedovolili vstúpiť do tejto "inteligentnej rozpravy", až do chvíle, kým ma nevyzvala pani v dôchodkovom veku, ktorá mi vyčítavo oznamovala, že jej nevesta pracuje ako pokladníčka v Hypertescu za minimálnu mzdu a "musí" byť spokojná. A veru, zvykla si!!! Hrdo dodala! Pokúsila som sa jej teda vysvetliť, že "NEMUSÍ" a že mala právo si /NE/ZVYKNÚŤ. Očividne to bola chyba. V čakárni sa zo mňa v okamihu stala "persona non grata".
V tom ma moje periférne videnie upozornilo na intenzívny pohľad mladého muža, v ktorom sa blysol chápavý úsmev. Bolo mi jasné, že moja vnútorná vzbura bola neprehliadnuteľná a hoci netuším, kto to bol /možno učiteľ, možno manžel sestričky a možno len mladý voľnomyšlienkar/, rozumel mi. Bola som mu vďačná, že sa aj on nesnaží obliecť mi "železnú košeľu". Náš očný kontakt prerušil hlas sestričky, ktorá vyslovila moje meno a ja som si mohla vychutnávať príjemnú konverzáciu s lekárkou, po ktorej som s pozdravom na perách opustila čakáreň.
Konečne som von!!!! Zhlboka som sa nadýchla, akoby som chcela pretrhnúť neviditeľnú reťaz na mojom krku a vykročila som na cestu domov - tam, kde to mám tak rada. Ubiehala rýchlo. Aj vďaka spomienkam na útle modrooké dievčatko, ktorého jediným bezpečím boli rodičia, na mladú slečnu v úzkych texaskách a na začínajúcu sestričku, ktorej do života v stúpila nežná revolúcia. Tá, ktorá mala priniesť lepší život. Tá istá, ktorá ho nepriniesla.
Pod ťarchou myšlienok som si uvedomila, čo všetko Nám už vzali......Pod rúškom demokracie a neuveriteľne sofistikovane. Presne tak, ako si to pštrosí národ zaslúži. Jediné, čo našim "oligarchom" môže ešte chýbať, sú vaše a moje novembrové kľúče.
Môj návrat domov ako prvý postrehol náš štvornohý člen rodiny a presvedčil ma, že lepšia ako káva bude prechádzka po lese. Bol to skvelý nápad skvelého psa. Rada sa dívam na jeho slobodu, na jeho uši, vejúce vetrom, keď pobehuje sem a tam....keď mi jeho spokojné a oddané oči pripomenú, že aj takto môže vyzerať obyčajné šťastie. Že úplne postačí, aby nikdy nepocítil na krku ťažobu železnej reťaze.
