Sex v meste a iné alebo Hranice umenia a komercie

 Vzhľadom na moju francúzštinu na úrovni ročného mimina, som si Sex v meste nemohla v belgickom kine pozrieť v termíne, kedy sa naň do kín valila väčšina z krajšej polovice civilizovaného sveta. Muži vraj na film išli iba kvôli "pokoju v dome" - súdiac teda podľa reakcii na četoch a aj v iných internetových priestoroch. Mnohí muži sa vyjadrovali, že je to hlúpy a feministický film, a preto ma o to viac mrzelo, že som film ešte nevidela. Vlna kritiky, "vôle" a aj nevôle na adresu filmu sa prehnala Slovenskom a dovolím si tvrdiť, že pozornosťou, ktorá mu bola venovaná, sa skoro vyrovnala spektru zmiešaných pocitov vyvolaných hádam len DaVinciho kódom. Všetci sa cítili byť kompetentní sa vyjadriť a boli alebo nadšení alebo pobúrení.

 Osobne som si Sex v meste pozrela až koncom augusta v malom kine môjho rodného mesta, kde premietač počkal, kým s kamoškou dolížeme zmrzlinu, aby sa mohlo začať. Kde inde, ako v rodnom meste sa vám toto môže stať? V kine nás totiž bolo len asi dvadsať, tak radšej počkal, kým sa zídeme skutočne všetci, čo si kúpili lístok o desať korún drahší, než zvyčajné stredňajšie predstavenie...

 Carie, Charlotte, Miranda a Samantha naposledy prinášajú priateľstvo a radosť z každého dňa. To je podľa mňa hlavnou témou celého filmu, ako aj celého seriálu predtým. Ľudia, ktorí na začiatku hľadali za týmto názvom iba ľahšiu alebo "ťažšiu" erotiku majú skrátka smolu (tým seriál paradoxne potvrdzuje fakt, že sex bez vzťahu nie je z dlhodobého hľadiska zaujímavý...).

 Seriál dáva možnosť nazrieť do najtajnejších zákutí ženskej duše so všetkým, čo sa tam MÔŽE vyskytnúť. Nie každá žena je totiž posadnutá sexom ako Samantha a nie každá žena sa chce za každú cenu vydať ako Charlotte. Ale každá žena si v celej spleti príbehov a poínt vie nájsť príhodu, ktorá sa jej alebo stala alebo mohla stať - nehovoriac napríklad o mnohokrát jasnej ukážke toho, ako si ženy najlepšie svoj život komplikujú samy, alebo o priekopníckej samozrejmosti, s akou je prednesená otázka prístupu k homosexuálom.

 Potenciál seriálu autori pochopili až neskôr. Ich pôvodný úmysel vytvoriť príbeh "modernej" ženy nezávislej na sexe rovnako ako muž, prerástol - ako u väščiny dobrých umeleckých diel - do rozmerov hlbokej humanity. S počiatočného cynizmu a pozérstva jednotlivých postáv príbehy od istého momentu prestali byť vykonštruované, postavy nadobudli reálne vlastnosti a začali sa správať, ako "skutoční" ľudia. Tým tvorcovia konečne pochopili plný potenciál témy. Na svet sa dostal seriál vo svojich postojoch a myšlienkach nečakane priekopnícky a otvorený, pričom sa mu podarilo neskĺznuť do prízemnosti, ale naopak: s neopakovateľným šarmom svojich štyroch predstaviteliek si vytvoril akoby svoj úplne vlastný vesmír medzi najobľúbenejšími seriálmi v histórii. Príbeh zrazu prinášal pravdivosť, a nielen diváčky sa začínali s jednotlivými postavami (zápletkami, postojmi, skúsenosťami...) stotožňovať.

 Ako sa mi priznala priateľka, ktorú som na film do kina vytiahla: otec jej seriál zakázal pozerať a ona ten príbeh vôbec nepoznala. Podotýkam, že je to žena mieriaca skôr k štyridsiatke a má takmer dospelého syna. Napriek tomu sa jej otec cítil povinný sa k tejto otázke vyjadriť. Verím, že takýchto prístupov zo strany "autorít" v našich rodinách bolo viac a názov seriálu (filmu) mnohých hanblivejších odradil. To čo v Amerike prilákalo, to u nás mohlo zapôsobiť opačne. (Aj ja som mala podobnú skúsenosť, kedy som sa snažila vlastnej matke vysvetliť, že tento seriál je komédia a nie porno...)

 Podobne ako erotický román Susanny Kubelkovej Ofélia sa učí plávať, ktorý by po dvadsaťpäťke mali (podľa mňa) povinne čítať všetky ženy, tak podobne aj Sex v meste (celý seriál a aj film) môžem všetkým ženám vrelo odporúčať. Pod rúškom povrchnej zábavy totiž nájdete hlboké pravdy o živote, o vzťahoch, o skutočnom priateľstve, o mužoch... o sebe.

 Po druhom pozretí filmu môžem jednoznačne povedať, že tento film, napriek svojej komerčnej prepracovanosti a lákadlám, na ktoré sme v amerických filmoch zvyknutí, prináša (podobne ako seriál Mash) to najlepšie a najpozitívnejšie posolstvo, aké by mal každý z nás vo svojom živote hľadať: iba ozajstné pochopenie konania toho druhého, jeho dobré spoznanie a tolerovanie jeho chýb môže priniesť skutočné priateľstvo, ktoré naplní radosťou trpkosť sklamaní a každodenných bojov. Bojov s nepochopením, sklamaním, závisťou... ale aj so starnutím. Hlboká viera v dobro a naša úprimná snaha vyjasňovať nedorozumenia nám môže priniesť nádej pre budúcnosť a chuť každé ráno vstávať s radosťou...

 ... a to nesmieme zabúdať na radosť, o ktorej sa v seriáli a ani vo filme nehovorí, hoci je stále neprehliednuteľná: radosť obliekať sa.

 Možno som tento článok zakončila povrchne, ale niekedy sa naozaj netreba tváriť, že ide o život. Netreba sa brať až tak vážne a niektoré problémy treba skrátka iba hodiť za hlavu.