Celkom cudzie anály alebo Tretia sezóna reality šou

 Už to budú dva roky, čo aj na Slovensko prišla prvá reality šou - tá spevácka. Bolo to pomerne zábavné a zdalo sa to aj vkusné. Pred rokom však priniesli naše dve hlavné súkromné televízie reality show, ktoré mali trochu bližšie k realite a len o malú chvíľku po tom sa roztrhlo vrece s diskusiami. "Múdri" uvažovali o ich zmysle nielen v našom živote, ale aj ich práve na miesto v mediálnom priestore. V jednej z týchto relácii sa vtedy pozoruhodne vyjadril istý riaditeľ istej televízie tiež prevádzkujúcej takúto "realitu". Na otázku, či je morálne alebo správne, aby sa vysielali napríklad vraždy v priamom prenose, odpovedal: "Ak to nebudú pozerať deti, tak je to v poriadku." (?!)
 Nový neznámy Džin náhle vypustený z fľaše nám naháňal strach, a preto asi v onej diskusnej relácii riešili podobné extrémne otázky.
 Iba pred rokom sme sa začali "reálne" zaujímať o iluzívnu "realitu" zatvorenú v domoch, či vilách, či už milostivo "celokomfortných" alebo tých predelených, kde účastníkov postupne ubúdalo nielen vďaka pravidlám hry, ale aj rôznym "nestráviteľným" súťažiam.
 Našim obrazovkám náhle kraľovali amatéri, ktorí sa predvádzali iba na základe vlastnej intuície, bez vzdelania v poctivom hereckom remesle. Posudzovali sme podnety ich konania, aby sme v pokračovaniach tohto programu po desiatej hodine odhaľovali ich pudy, čiže ich (viac alebo menej) ľudské potreby, a do našich obývačiek vstupovali obnažené zadky aj s detailnými zábermi na konečníky celkom cudzích ľudí. Vzrušené diskusie nebrali konca.
 Akoby sme však zabudli, že tzv. "reality show" sprevádza ľudstvo odjakživa. Celkom logicky sa v rôznych etapách dejín nenazývala pojmom "reality show". Bývalo to divadlo a rovnako ako náš každovečerný hlavný televízny program - či už reality šou alebo "obyčajná" kriminálka - vyvolávalo rôzne postoje a diskusie. Odkedy však v časoch Starého Grécka opustilo dôstojné kruhy a polkruhy koloseí, netešilo sa až do čias Moliéra a Shakespeara už toľkej vážnosti - a vlastne ani vtedy veľmi nie. Hoci sa ľudia s radostnou zvedavosťou pristavovali uprostred mesta, či dediny, aby sa zišli okolo skupinky zúfalo chudobných komediantov, títo nestáli na vysokej priečke spoločenského rebríčka. Tí bohatší si komediantov pozývali až do svojho domu, no predkovia dnešnej "smotánky" to nerobili zo skrytých reklamných dôvodov, ale "len" pre zábavu.
 Okolo komediantov, potulných hereckých skupín a cirkusantov vznikali rôzne aféry - veď kto z nás nikdy nepočul historky, že keď kedysi prišiel do dediny cirkus, niekomu z miestnych poplietla hlavu očarujúca hadia žena alebo krotiteľ tigrov zviedol starostovu manželku, ktorá už roky nemohla otehotnieť. Keď komedianti po pár dňoch odchádzali z mestečka ďalej, ich život na pokraji spoločnosti pozlacovali len vzletné mýty. A aj tie udržiavali pri živote najviac tí, ktorí tieto mýty prežili s nimi.
 Vďaka modernej technike sa z potulných komediantov stali významní, vážení a bohatí ľudia. Niekto s manažérskym talentom potom založil "Hollywoody", ako aj rôzne iné mekky snov a peňazí, a herectvo sa začalo aj vážne študovať. Intuitívny talent sa začal snúbiť so stále rafinovanejšou brilantnosťou, aby mohol masám a davom prinášať viac pozlátka do každodenného života.
 Dvadsiate storočie sa k tomuto povolaniu zachovalo naozaj štedro a do istej miery pomohlo rozvoju aj celkom nového odboru predvádzania sa: modelingu. Malé dievčatká sa od polovice osemdesiatych rokov až po dnes túžia stať herečkami, či modelkami, od polovice deväťdesiatych rokov kvôli tomu začali aj hladovať, a Sarah Jessica Parker sa stala prototypom modernej samostatnej ženy. Jej šaty túžia ľudia vlastniť s rovnakou vášňou, ako v stredoveku túžili vlastniť kostičku z nejakého svätca. Ľudské ikony skrátka podliehajú módnosti času. No ľudia nikdy neprestanú túžiť po svojom zlatom teľati, len aby sa ním nechali opantať, len aby mali svoju modlu.
 Nie sme Amerika, nemáme Hollywood, do Európy nás oficiálne prijali len nedávno - a v onej Amerike si o nás aj tak mysllia, že tu stále chodíme na kravách. Ešte pred dvadsiatimi rokmi býval najväčší zážitok na slovenskej dedine, či mestečku, zorganizovať zájazd do Divadla. Možno to býval aj znak snobizmu, ale verím, že väčšina autobusu sa skutočne tešila, že "reálne" uvidí pani Turzonovovú, pani Vássáryovú (či už Milku alebo Magdu) alebo pani Magálovú.
 Návštevnosť našich divadiel vraj zúfalo klesá. (Alebo nie? Nie je predsa divadlo logickou voľbou pri hľadaní azilu pred zúfalou šokujúcnosťou nechutnosti či priemernosti?) Ich riaditelia a manažéri intuitívne chápu, že ľudia stále potrebujú "realitu". Potrebujú vidieť správanie sa iných, aby to mohlo zasiahnuť, či aspoň sprestriť ich život. Asi preto v každej hre na dnešných javiskách nádjeme toľko lacnej nahoty a prvoplánových sexuálnych narážok. Vidí vôbec niekto, že toto naozajstných milovníkov divadla iba znechucuje? Veď kvôli tomuto istému vypli televízor a vydali sa "putovať" z pohodlia domova do viac či menej sychravého podvečera!
Tieto "zrealizujúce" metódy majú prilákať záujem nášho starého známeho davu, aby len (Preboha!) za tú "kultúru" niekto zaplatili. Veď: stále je to predsa Divadlo a divadlo je - aj v tomto svete celkom nových a rýchlych hodnôt celkom prekvapivo - ešte stále synonymom kultúrnosti. Zvláštne, že aj napriek tomuto marazmu zámernej pudovosti a nechutnej nahoty. Veď s divadlom je to ako so ženskou atraktivitou: najpríťažlivejšia je, keď je plná náznakov s prísľubmi a nie ak sa pretŕča celkom nahá!
 Kedysi naši rodičia a prarodičia chodili "na divadlo", alebo mali aspoň svoje pondelkové televízne inscenácie. (Tiež do pomerne vysokého veku chodili aj tancovať...) Dnes sa v televízii - a to aj za koncesionárske poplatky - dívame na reality show. Vraj nám ich priniesol súčasný žitovný štýl a zvyšok sveta ich vraj už prekonal, aby z nich vyšiel vraj "celkom iný". Môžeme ich nenávidieť, môžeme byť nimi posadnutí. Môžeme sa naučiť životopisy a výroky aktérov naspamäť, môžu byť idolmi našej celkom novej, porevolučne nezaťaženej a zkomercionalizovanej mládeže. Ale: PREČO nás tak fascinuje neprofesionalita týchto "reálnych" ľudí? Alebo "celebrít", ktoré sa snažia byť profesionálmi v úplne iných profesiách? Že by sme v porovnaní s profesionálmi (zrejme už) minulých epôch s priam profesionálnou ľahkosťou (skoro) všetci celkom stratili zábrany?
 Možno sa podstata ľudstva vôbec nemení. Možno len jednoducho stále potrebujeme "reálne senzačnosti", podobné tým (z nie až tak dávnych čias) o nečakanom požehnanom stave starostovej manželky po odchode cirkusu.
 Asi nám už nestačí len mäsový mlynček buváru a výnosný obchod s fotkami paparacov. Už nás asi prestávajú vzrušovať kauzy typu: čo robí Monica Lewinska so svojím oblečením zúfalo vhodným na pranie, s kým chodí Maroš Kramár, kde a čo ukradla Winona Ryder, alebo či si Zdena Studénková alebo Dara Rolins (kedysi: naša malá Darinka) nechala "urobiť novú tvár". Nič dnes skrátka nie je staršie než včerajšie noviny a - nič nie je nudnejšie, než náš každodenný život, ktorý si zrazu samy nedokážeme spestriť. Žijeme prirýchlo a asi preto, aby sme aspoň trochu precítili svoju vlastnú existenciu, potrebujeme nové zážitky so silného "extraktu reality". Veď: o čom by sme sa rozprávali napríklad s člemni vlastnej rodiny? A presne tomuto sa hovorí: Zábava. Zábava je skrátka všetko, o čom sa človeku žiada hovoriť.
A komu by už záležalo na skutočnom vplyve presne tohto druhu zábavy na náš život, na život súčasnej ("porevolučnej") mládeže? Veď: hlavne, aby sa "na vraždy v reálnom čase nedívali deti".
 Tento výrok sa mal skrátka zapísať do análov! Ja osobne naň asi nikdy nezabudnem.